Svet zaplavujú vlny nenávisti. Niekedy je ťažké určiť, či je nenávisť príčinou krízy, v ktorej sa spoločnosť nachádza, alebo jej dôsledkom. Je tiež ťažké rozlíšiť, či módna liberálna vlna legislatívnych iniciatív proti násiliu z predsudkov, násiliu z nenávisti alebo podnecovaniu k nenávisti reaguje na príčiny alebo na dôsledky rozvratu spoločnosti.

V prípade averzie väčšiny voči menšine, ktorá nerešpektuje miestne zvyky, pravidlá alebo dokonca zákony, ide o averziu oprávnenú. Kriminalizovať oprávnenú averziu znamená ustupovať agresívnej menšine. Takto to dopadne, keď sa odsudzuje nenávisť voči menšine bez toho, aby sa bral do úvahy kontext. Výsledkom sú tresty za očierňovanie kriminálnikov či deviantov, ktorí sú súdnou mocou pozitívne diskriminovaní ako príslušníci zvýhodňovanej, uctievanej menšiny.

Podobne aj politikov, ktorí čelia nenávistným útokom, možno roztriediť na tých, ktorých treba brániť, a tých, ktorí si zaslúžia veľký bič a malý dvor. V boji proti nenávisti sme bežne svedkami nenávistných diskusií o tom, kto je vinný z nenávisti a koho nenávisť treba ignorovať, pretože na ňu existujú presvedčivé dôvody. Zdalo by sa, že odstránenie nenávisti by zaručilo jednotný štandard, v ktorom by sa nenávistné prejavy trestali bez ohľadu na to, kto je objektom nenávisti alebo za čo je nenávidený.

Takýto prístup v skutočnosti formálne predpokladá znenie paragrafov, v ktorých sa neuvádzajú výnimky z pravidla: „Kto verejne hanobí národ, jeho jazyk, rasu alebo etnickú skupinu... bude potrestaný odňatím slobody až na dva roky.“ A §355 pokračuje: „Odňatím slobody až na tri roky sa páchateľ potrestá, ak uvedený čin spácha najmenej s dvoma osobami alebo prostredníctvom tlače, filmu, rozhlasu, televízie, verejne prístupnej počítačovej siete alebo iným obdobne účinným spôsobom.“