Profesor Marek Šmíd bol jedným z právnych expertov, ktorí pracovali na Základnej zmluve medzi Slovenskom a Svätou stolicou. Podieľal sa aj na príprave osobitnej Zmluvy o výchove a vzdelávaní so Svätou stolicou. Je rešpektovaným odborníkom na témy medzinárodného práva.

V rozhovore pre Marker odpovedá na otázky, ktoré v oblasti zmlúv medzi Slovenskom a Svätou stolicou (takzvané vatikánske zmluvy) otvára snaha ministra školstva Tomáša Druckera o zavedenie povinných geografických obvodov a uzákonenie ďalších zmien vo vzťahu k cirkevným školám.

Hlavné otázky sú, či chystané zmluvy nie sú v rozpore so zmluvami so Svätou stolicou, či štát môže obmedziť slobodu rodiča vybrať školu, ktorú budú jeho deti navštevovať, ale aj naopak, či môže nútiť rodičov, aby ich deti navštevovali konkrétnu školu. A to aj v prípade neveriacich rodičov, ktorých deti by mohli byť nútené navštevovať cirkevnú školu.

Pýtali sme sa tiež na to, či štát môže zasahovať do procesu výberu riaditeľa a právnej formy školy a či môže zmeny v zmluvách so Svätou stolicou schváliť miestna biskupská konferencia. A tiež ako by sa riešila situácia, ak by došlo k porušeniu týchto zmlúv.

Minister školstva Tomáš Drucker prichádza so zmenou, po ktorej bude mať škola povinnosť prijať deti z určeného geografického obvodu. Ak tak neurobí, príde o 20 percent z normatívu. To by však prakticky vytvorilo dve kategórie občanov a škôl – tie, ktorých deti budú dostávať 100 percent financií, a tie, ktoré budú dostávať iba 80 percent financií len preto, že si rodičia vybrali školu z dôvodu napríklad náboženského presvedčenia. Keďže oblasť cirkevného školstva riešia aj takzvané vatikánske zmluvy, otázka znie, je to v súlade so zmluvami so Svätou stolicou?  

Ide o aktuálnu, Ministerstvom školstva navrhovanú oblasť úpravy, ktorá sa týka základných a stredných cirkevných škôl. Vždy v takýchto prípadoch nezabúdam zdôrazniť, že ide spravidla o návrhy, ktoré sú v takomto štádiu prijímania dynamické a intenzívne sa o nich rokuje, osobitne typovo o takých, ktoré sú názorovo citlivé, diametrálne sa odlišujú v pohľadoch a rezonujú v spoločnosti s prívlastkami, ako sú nebezpečná zmena či spravodlivé usporiadanie vzťahov a podobne. Je to tak aj v tomto prípade.

Nezaobídeme sa preto s povrchným pohľadom na čierno-bielu otázku s náznakom odpovede „áno-nie“. Existujú však základné východiskové kritériá, ktoré snáď nie je ľahké spochybniť a podľa ktorých si možno urobiť vo veci jasnejšie.

Tie sú aké?

Školy si deti – prirodzene – nevyberajú samy, ale školu deťom vyberajú rodičia v súlade so svojím náboženským alebo filozofickým presvedčením. Štát ich nesmie tlačiť či nútiť, priamo ani nepriamo, k inému konaniu. Inými slovami, akákoľvek právna regulácia týkajúca sa spádového územia cirkevnej školy by mala garantovať slobodné rozhodnutie rodičov zabezpečiť svojim deťom výchovu a vzdelávanie v súlade s ich rodičovským náboženským presvedčením.

Je jasné, že všetky deti a ich rodičia sú rovnoprávnymi občanmi. Každý rodič sa svojimi daňami v rovnakej miere podieľa na financovaní školstva. Mal by mať preto právo, aby od štátu pre školu svojho dieťaťa dostal rovnaký príspevok a podiel na úžitku.

Ďalším známym faktom je, že cirkevné školy majú často väčší podiel žiakov so špeciálnymi potrebami, aj diagnostikovanými problémami, o ktoré sa z akýchkoľvek dôvodov nemá možnosť postarať ich spádová štátna škola. Všetky školy bez ohľadu na ich zriaďovateľa majú rovnakú povinnosť plniť štátny vzdelávací program (prijatý mimochodom len pred 2 rokmi) a rovnako podliehajú kontrole štátu; cirkevné školy však plnia aj iné špecifické povinnosti.

Tieto východiská by mala legislatíva brať do úvahy, ak má na zreteli medzinárodné právo, Ústavu SR a princípy slobody náboženstva a svedomia, ale aj neutrality štátu; práva voľby rodičov na výchovu svojich detí a rešpekt k pluralite a ochrane ľudských práv.

Ak má škola dodržať prijatie detí z obvodu, lebo nechce prísť o likvidačnú časť finančného normatívu na žiaka, nebude môcť prijať viac detí mimo určeného geografického celku. V podstate sa tak značnej časti rodičov zabráni presun ich detí do cirkevných škôl. Nezasahuje takáto úprava fakticky do práva rodiča na výber školy pre svoje dieťa? Má podľa zmlúv so Svätou stolicou rodič právo na výber školy?

Tu sa už priamo dotýkame ľudských práv, ktoré sú ustanovené v dvoch dokumentoch, a to v Základnej zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou a v Zmluve medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o katolíckej výchove a vzdelávaní. Obe tieto zmluvy sú medzinárodnými zmluvami najvyššej právnej sily, a majú podľa ústavy, článku 7 odseku 5 prednosť pred našimi zákonmi.

Treba si ďalej uvedomiť, že zmluvy so Svätou stolicou majú vždy svoje zrkadlenie v zmluvách rovnakej právnej sily s inými 13 cirkvami a náboženskými spoločnosťami registrovanými na Slovensku, ktoré obsahujú takmer identické pravidlá a práva a povinnosti pre štát aj cirkvi a náboženské spoločnosti. Sú to Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami a Dohoda medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o náboženskej výchove a vzdelávaní.

Všetky tieto štyri zmluvy uzatvorené zo strany Slovenskej republiky obsahujú právo cirkví a náboženských spoločností na slobodný výber školy zo strany rodičov pre svoje deti. Okrem toho obsahujú právo rodičov vychovávať deti v súlade s vieroučnými a mravoučnými zásadami jednotlivých cirkví a náboženských spoločností. Obsahujú aj právo za týchto podmienok zriaďovať svoje školy, ktoré sú po všetkých stránkach rovnocenné so štátnymi školami, a to aj organizačnej a finančnej. Zmluvy obsahujú ďalej široký výpočet práv a povinností chrániacich práva rodičov a slobody náboženstva a svedomia.

Ak by mali školy konkrétne geografické obvody, môže to znamenať, že deti z niektorých obvodov budú v podstate donútené chodiť do cirkevnej školy a povinné zúčastňovať sa na cirkevnom programe, ktorý konkrétna cirkevná škola má. Nie je to v rozpore s ich ústavnými právami?