V slovenských dolinách Karola Duchoňa

Bol som v kine na Duchoňovi. A neľutujem. Hneď na začiatku poznamenávam, že neviem byť v tomto prípade objektívny. Keď nejakých ľudí roky vídate v televízii a počúvate v rozhlase, stanú sa súčasťou vášho života. Karola Duchoňa a jeho piesne považujem za príjemnú súčasť svojej mladosti.

Jeho najstaršia pieseň, ktorú si pamätám, bola Nálada z roku 1970. Bol to remake amerického hitu z roku 1969 Sugar, sugar. Namiesto anglického „Sugar, sugar“ spieval dvadsaťročný Duchoň Uber pary! a v televíznej Malej hitparáde sa s ňou dostal na prvé miesto. Odvtedy som ho považoval za slovenskú spevácku hviezdu.

Sledoval som ho len zbežne. Predsa len patril do stredného prúdu pop music a mládež v mojom veku vtedy miesto rozhlasu a televízie radšej počúvala rock z magnetofónových pások alebo západných vinylových platní požičaných od spolužiakov.

Neskôr sa mi stala taká vec. Mal som už dvadsať. Náhodou som počul v rádiu V dolinách. A povedal som si, že to je predsa nádherné. To je predsa niečo. Aj vďaka Duchoňovi. Neviem, kto iný by dokázal tak spustiť ono majestátne, mocné a zároveň pokojom zaplavujúce „V dolinách...“. Je to moment, ktorý si pamätám skoro polstoročie.

V 80. rokoch som už mal iné starosti ako pop music a Karola Duchoňa som stratil zo zorného uhla. Náhodou som ho stretol v roku 1984. Čakal som na autobus neďaleko kina Tatra a zrazu som si všimol, že asi desať metrov odo mňa stojí Duchoň. Priateľsky sa zhováral s nejakým človekom. Netušil som, že do roka zomrie.

S jeho piesňami som sa sporadicky stretával a rád som ich počúval, ale nebolo by mi napadlo, že sa časom stane legendou. Spozornel som v roku 2018, keď v kriminálnom seriáli „Inšpektor Max“ hlavná postava zbožňuje Duchoňa. Povedal som si, no prečo nie.

O filme prebieha búrlivá diskusia. Kritici sa sťažujú, že Duchoň bol vo filme znevážený, že film sa sústredil na jeho tienisté stránky, že bol temný.

V niečom by som dal kritikom za pravdu. Problém je v tom, že celkovo v dnešných časoch sa filmy ako také vyznačujú brutalitou. Na zmysly a city diváka tvorcovia tlačia tlakom 50 kilogramov tam, kde by stačilo 500 gramov.

Zbytočne brutálna sa mi zdala scéna, kde mladého Duchoňa bil jeho otec, aj scéna z WC, kde sa Duchoňovi vyhrážali kšeftári. Najmä sa mi však nepozdávala veľká frekvencia scén, kde Duchoň pije. Aj keby sa ich počet zmenšil na polovicu, zostalo by ich neúrekom a divák by aj tak pochopil, že alkohol bol Duchoňov problém, na ktorý aj doplatil. 

A temnota? Nuž, fakt je, že alkohol Duchoňa naozaj ničil. Jeho život, manželstvo aj kariéru. Zomrieť v 35 rokoch je objektívne dosť temné. Nedalo sa tomu vo filme vyhnúť.

Ako divák som prežíval film ako tragický príbeh. Človek, ktorý sa stratí vo svojom úspechu. Stratí seba, rodinu, potom všetko. Normálne ma bolel každý pohárik, ktorý Duchoň vo filme vypil. Trpel som, keď Duchoň sedel v aute sám a spolu s ním sme vedeli, že s ním už nie je čosi v poriadku. A ja na rozdiel od filmového Duchoňa som navyše vedel aj to, že to zle skončí.

Ale bola tam aj láska, neha, citlivosť. Príbeh zoznámenia s manželkou, ich zblíženie, láska, manželkin obdiv. Veľmi dobré.

Nezdá sa mi, že tvorcovia filmu sa nesústredili dostatočne na Duchoňovu umeleckú veľkosť. Myslím, že Duchoň z filmu vychádza ako veľký spevák. Scéna z Cannes s V dolinách bola veľkolepá. Nehanbím sa povedať, že dojímavá. Podobne záverečné Mám ťa rád.

Páčilo sa mi, ako sa tvorcovia pohrali s momentom, keď Duchoň v Cannes dospieval a vo filme nastalo napäté ticho, v ktorom Duchoň na plátne aj divák v kine spolu čakajú na reakciu publika. A pomaly, postupne sa na nás valí vlna ovácií. Veľký svet ocenil Duchoňa.

Neviem, či to tak tvorcovia mysleli, ale vo filme cítim aj jemnú líniu akejsi emancipácie malého Slovenska, ktoré hľadá svoje uznanie vo svete. A s Duchoňom vykročilo dobre. A bol v tom hľadaní ešte väčší potenciál. Ako vieme, tragédia to neumožnila.