7 dní v kocke: Vyjednávanie Trumpa odkrýva hlbší problém. Koniec amerického impéria

Na dnešnom samite Trump – Putin je zaujímavá jedna vec. Už to neboli Rusi, ktorí žiadali rokovania a dohody. Hra sa otočila. Diplomatické zdroje sa zhodujú, že vyjednávať chcel hlavne Trump. Americká vláda potrebuje vojnu o Ukrajinu ukončiť. Alebo aspoň prerušiť.

Dôvodom nie je len fakt, že Ukrajina a jej spojenci vojnu prehrávajú. To je len jeden z následkov hlbšieho problému Západu.

Američania predsa prehrávajú alebo prehrali takmer všetky svoje vojny z posledných desaťročí. Vojnu o Afganistan, vojnu o Irak, vojnu o Sýriu či Líbyu… Ich plány na nový svetový poriadok vedený Spojenými štátmi sa rozbili. A rozbíjajú sa aj na Ukrajine, ktorá mala podľa pôvodných zámerov poraziť Rusov a vstúpiť do NATO.

„Veľký obraz“ sa za posledných 20 rokov radikálne zmenil. Po konci studenej vojny a na začiatku 21. storočia boli Spojené štáty superveľmoc a hegemón, ktorý chcel prefarbiť na svoj obraz zvyšok sveta. Globalisti verili, že sú predurčení rásť bez hraníc. A že nadišiel ich čas. Dnes, v roku 2025, Američania sledujú koniec „amerického impéria“. Pomery síl sa zásadne zmenili. A v neprospech Američanov a Západu.

Veľmi dobre to vystihli americkí intelektuáli (a realisti) ako John Mearsheimer, Jeffrey Sachs alebo Richard Wolff. Zhodli sa, že americké impérium končí. Pomery síl sa prelamujú v prospech Číny a jej spojencov. Spojené štáty ostanú silné a bohaté, no nie natoľko, aby si držali vo svete dominantné postavenie.

Presne a drsne to pomenoval ekonóm a profesor medzinárodných vzťahov Richard Wolff: „The american empire is over. We are done.“ Americké impérium skončilo. Sme hotoví. Wolff tvrdí, že pre mnohých je to ťažké prijať, alebo len vnímať, ale americké impérium je po storočí vzostupu vo fáze úpadku a súmraku. Napokon ako každé impérium. Nijaké netrvá večne.

Najväčšou svetovou ekonomikou (v parite kúpnej sily) už nie sú Spojené štáty. Je ňou Čína. Pokiaľ ide o európskych spojencov Spojených štátov, najväčšou európskou ekonomikou už nie je Nemecko. Je ňou Rusko. Ruská ekonomika v celkovej veľkosti poskočila zo šiesteho miesta na štvrté vo svete. A na prvé v Európe.

Tento údaj síce hovorí málo o životnej úrovni a veľa o celkovej sile štátu (poháňanej aj demografiou, počtom obyvateľov), no v mocenskom súperení zaváži práve to.

Ďalej: najsilnejším blokom už nie je G7. Je ňou skupina BRICS vedená Čínou. „Už nie sme najmajetnejší blok vo svete. Sme číslo dva. A to je nové. A mení to všetko,“ varuje Wolff. A má pravdu.

Jednoducho, makroekonomické a makropolitické pomery síl sa preklápajú. Prehraté vojny Spojených štátov a ich spojencov sú len následkom novej reality.

Novej reality, ktorú si mnohí nepripúšťajú... A hrajú podľa starých pravidiel, starých predsudkov, starých šablón.

Spojené štáty sa svoj ekonomický a mocenský úpadok pokúšajú brzdiť colnými bariérami a tlakom na lojalitu spojencov. A nie, vôbec za tým nie je len Trump. Extrémne clá – vo výške sto percent – uvalila na čínske automobilky Bidenova vláda. Trump len doťahuje skrutky. V nádeji, že zvráti katastrofálnu obchodnú bilanciu Spojených štátov.

A bola to Bidenova vláda, ktorá odmietala poskytnúť Ukrajine bezpečnostné záruky. Trump len hľadá únikové cesty z konfliktu, ktorý Američanom a Západu prerástol cez hlavu.

Ak niekto Trumpovi vyčíta rokovania s Putinom a nedostatok vojenského tlaku na Rusko, tak nerozumie novej realite.

Odmietať rokovania znamená pokračovať vo vojne, ktorú Ukrajina a Západ prehrávajú. A prehrávali ju aj za Bidena. Rokovať s Putinom o mieri, no zhodiť jeho podmienky a trvať na ukrajinských, ktoré sú nereálne, znamená to isté. Pokračovať vo vojne, ktorú Ukrajina a Západ prehrávajú…

Trump nechce pokračovať v nákladných vojnách, ktoré nedokáže vyhrať.

Politika je umenie možného. A Trump robí to, čo po neúspechu silových riešení robiť môže: vyjednáva. Nie o kapitulácii. Západ je stále dosť silný na to, aby mal rešpekt súperov. Trump vyjednáva o dohode, ktorá by mohla ukončiť vojnu.

V tomto si zaslúži uznanie a podporu.

Žiaľ, o Európe sa to isté povedať nedá. Veľa nepochopila a stále trvá na tom, aby boli kostrou dohody podmienky Ukrajiny. Tie sú pritom nereálne.

Opakuje sa tým scenár z marca. Keď Američania rozbehli prvé kolá rokovaní s Rusmi v Rijáde, Európa so Zelenským kričali, že o prímerí sa s Ruskom nemá rokovať. Má sa mu nanútiť. Ako a čím, keď to nešlo ani za Bidena? To európske mozgy nedomysleli. Vystačili si s aktivizmom.

Dnes robia prakticky to isté.

Ukrajina spolu s kľúčovými krajinami Európy žiada silné bezpečnostné záruky Západu (vyzbrojovanie a cestu do NATO). A stratu území chce pripustiť len dočasne a de facto, nie de iure – uznaním, že Donbas s Krymom sú súčasťou Ruskej federácie. Jedno s druhým sa pritom vylučuje. Ak bude Ukrajina tvrdiť, že má na svojom území okupanta, teda že nemá urovnané vzťahy so susedmi, ťažko môže žiadať budúcnosť v NATO.

Ukrajina podporovaná európskymi lídrami žiada len dočasné zmrazenie konfliktu (ktorý prehráva). Timeout. Nič viac. Územné spory, bezpečnostné záruky Západu, perspektíva v NATO – to všetko má ostať otvorené.

Asi netreba dodávať, že takto nastavená dohoda nemá šancu prejsť. Znamenala by faktickú kapituláciu Ruska.

A keď návrhy na dohodu neprejdú, bude sa pokračovať v bojoch. S výsledkom, ktorý už hádam musí byť jasný aj tým najpomalším. Európa tým ide sama proti sebe aj proti Ukrajine, ktorá sa každým rokom vojny zmenšuje.

To, čo predvádzajú európski lídri, nie je stratégia. Je to len zmätok. A dôvody ich konania nie sú politické. Sú aktivistické.

Toto je asi najvážnejšia choroba európskeho vedenia. Politici vymreli a nahradili ich aktivisti. Kádre odchované mimovládnymi organizáciami, médiami, dúhovými univerzitami, kampaňami… Sú to naivní ľudia, ktorí vedia veľa o tom, ako by svet mal vyzerať – a málo o tom, ako vyzerá.

Aktivistu nijako nevyrušuje, že prehráva vojnu. Vystačí si s odznakmi, vlajočkami, symbolmi. A peknými rečami zo svojho šlabikára: „Nijaké ústupky, s agresorom sa nerokuje.“ „Ukrajina musí vyhrať.“ „Treba pritvrdiť, Rusko rozumie len sile.“

Výsledky aktivistov sú katastrofálne. Preto v Spojených štátoch potupne prehrali voľby.

V Európe nie.

Mimochodom, bol to práve hlúpy a obmedzený aktivizmus, ktorý rozhodujúcou mierou prispel k vojne v Európe. Rusko predsa od roku 2014 do roku 2021 žiadalo politické riešenie konfliktu o Donbas a rozširovanie NATO. Žiadalo dohody o zárukách pre ruské menšiny na Ukrajine. A o vojenskej neutralite Ukrajiny. Lenže na druhom konci linky boli aktivistické kádre. Aj v Európe, aj v Bidenových Spojených štátoch.

Mimochodom, Európa si spočiatku počínala pri konflikte o Ukrajinu veľmi dobre. Nemci a Francúzi – v starých časoch politických lídrov – prejavili odvahu, odolnosť, prezieravosť. Bolo to v roku 2008 na bukurešťskom samite NATO. Bush žiadal pozvánku do NATO pre Ukrajinu a Gruzínsko. Nemecko a Francúzsko povedali rezolútne nie. Videli v tom riziko vojny v Európe. A koniec EÚ ako novej, mierovej superveľmoci postavenej na voľnom obchode.