Vetu Wir schaffen das, zvládneme to, povedala pamätným spôsobom bývalá nemecká kancelárka Angela Merkelová po tom, ako vypukla masívna imigračná kríza v roku 2015 a do Nemecka prišiel milión imigrantov.

Dnes už vieme, že niečo také sa nedá zvládnuť, že to hlboko zmenilo Nemecko, a aj Merkelovej nástupca kancelár Merz už hovorí Wir haben es offenkundig nicht geschafft, teda, že to zrejme nezvládli.

Žiaľ, Nemci nerobia malé chyby a situácia sa opakuje.

A s ňou sa opakuje aj osudný nemecký kruh. Politická chyba – budovanie konsenzu okolo tejto chyby – vynucovanie konsenzu – oslepenie katastrofou a priznanie chyby – prekonávanie vlastnej minulosti. Tak funguje nemecká politická os.

Najnovším príkladom je Ukrajina.

Minulý týždeň sme zažili tlak Berlína a Bruselu na Slovensko, sme príliš malá krajina a nedokážeme sa vymaniť z chybnej politiky EÚ voči Rusku. Na to tvrdo doplatí náš štát. A tvrdo na to dopláca aj nemecký štát.

V hlavnej úlohe sprísňovania embarga voči Rusku je nemecký kancelár Merz v Berlíne a Nemka na poste predsedníčky Komisie Ursula von der Leyenová. Obaja to považujú za svoju osobnú prioritu. Ďalej sa však budeme venovať Merzovi, pretože jeho postavenie je dôležitejšie.

Kancelár Merz robí všetko pre to, aby bremeno humanitárno-geopolitickej katastrofy na Ukrajine spadlo opäť raz na Nemecko.

Ale nielen na Nemecko. Je tu jeden rozdiel oproti migračnej kríze v roku 2015. Vtedy sa Merkelová s podporou veľkých štátov pokúsila bremeno preniesť aj na nás v strednej Európe (kvóty na migráciu), to sa jej však nepodarilo. Merzovi (a von der Leyenovej) sa teraz niečo podobné darí. Nestačí, že sa od ruských energií odstrihne Nemecko a ďalšie štáty, ktoré to považujú za správnu politiku. Musia tak urobiť všetci v EÚ, aj štáty ako Slovensko, ktoré to považujú sa osudovú chybu.

Výsledkom bude nielen ekonomická katastrofa pre Nemecko, kde už dva roky nerastie HDP a technicky je v recesii, ale do katastrofy bude vtiahnutá aj Európa.

Pritom podobne ako pri migračnej kríze na to nemal byť dôvod. Nemci totiž pôvodne rozumeli Ukrajine lepšie ako zvyšok Západu. Merkelová na zlomovom samite v roku 2008 v Bukurešti, ako píše vo svojich pamätiach, odmietala tému vstupu Ukrajiny do NATO, pretože to podľa nej znamenalo smerovanie k vojne (použila slovo „boj“).

Urobila ale chybu a Bushovi ustúpila: do záverov samitu sa prvýkrát dostalo, že Ukrajina sa stane členom NATO. Dejiny dali za pravdu jej pôvodným obavám. Dnes sa však hlási k chybe, ktorú spravila. Aj ona je v zajatí nemeckého kruhu.

Keď minulý týždeň generálny tajomník Rutte navštívil „daddyho“ Trumpa, aby „celkom logicky“ dohodol, že vojna na Ukrajine bude pokračovať tým, že Američania budú predávať zbrane Európe, a tá ich bude posielať na Ukrajinu, stala sa zaujímavá vec.

Nemci sa k chybnej politike Západu hlásia stále viac, Američania sa od nej už odstrihli.

Generálny tajomník NATO Rutte urobil vo Washingtone celkom vedome verbálny švindeľ. Vzhľadom na voličov v Európe zakryl podstatu dohody falošným označením, že zbrane bude od Američanov nakupovať NATO. Pritom NATO (na rozdiel EÚ) nemá na to rozpočet, NATO nie je žiadna samostatná entita s veľkými zdieľanými zdrojmi (ako EÚ), NATO znamená jednotlivé štáty aliancie.

To najpodstatnejšie sa však stalo potom.

Do 3-4 dní sa z tejto Rutteho politiky stala politika Nemecka.

Francúzi oznámili, že oni americké zbrane pre Ukrajinu nakupovať nebudú, Taliani povedali, že si to nemôžu dovoliť ekonomicky, Poliaci povedali, že poľskí daňoví poplatníci to platiť nebudú (Sikorski navrhuje, aby sa použili zmrazené ruské aktíva), s Turkami a Španielmi sa nepočíta, pridali sa aj menšie štáty, Maďarsko návrh nepodporí, Česko plánuje po voľbách zrušiť už doterajší vlastný program, slovenská vláda má vo vládnom programe, že zbrane, ktoré vlastní štát – a nákupom od Američanov by ich vlastnil štát – na Ukrajinu posielať nebude.

V zásade ostávajú dva, možno tri európske štáty, ktorých účasť by mala ako-tak väčší než symbolický význam – Nemecko, Británia a Holandsko.

Keďže Briti sú v ťažkých ekonomických problémoch, armádne sklady sú vybrakované, Starmer bude čoraz viac nútený riešiť svoje vlastné politické prežitie, Rutteho dohoda s Trumpom tak skončí primárne na Nemecku, s podporou Holandska.

Merz sa tak stáva hlavným európskym politikom, ktorý chce pokračovať vo financovaní vojny na Ukrajine.