To napätie je už choré, ale nečudujme sa. Sme vo vojne

To napätie je už choré, ale nečudujme sa. Sme vo vojne | Marker.sk

Kto sleduje provokačné gestá koalície alebo – na opačnej strane – uvrieskané verejné protesty, má len dve možnosti. Môže stratiť nervy aj rozum a poddať sa hystérii. Protivládnej alebo protiprogresívnej, podľa gusta… Alebo sa môže chytiť za hlavu. A nostalgicky spomínať na staré dobré 20. storočie, keď to ešte malo úroveň. Intelektuálnu, hodnotovú, mentálnu.

Politický a verejný život začína vykazovať patologické znaky. Deje sa to už dlho, no najnovšie to naberá obludné rozmery. Na jednej strane sa Ľuboš Blaha raduje z odkazov, ako treba sviatok slobody a demokracie oslavovať v Rusku. Na druhej strane burcuje dav jeho nový hrdina – vulgárny študent s afektovaným vyvreskovaním. Alebo Jaro Naď, ktorý vyhlasuje vojnu kolaborantom a zradcom.

Politický boj má blízo k studenej občianskej vojne, ktorá rozdeľuje staré priateľstvá, rodiny, pracoviská. A ktorá mnohých oberá o rozum.

Príčiny už nie sú politické. Predstava, že je za tým len Fico alebo progresívci a že sa to skončí voľbami, je povrchná. Tentoraz sú korene problému oveľa vážnejšie: vojnové.

Slovensko je vo vojne. Preto je zradikalizované v oboch krajných táboroch. A preto medzi nimi neexistuje – a nemôže existovať – nijaký silný stred.

Slovensko – a Európa – je už viac ako desať rokov súčasťou hybridnej a informačnej vojny. Nie je taká krutá a krvavá ako tá konvenčná. No jej následky sú aj tak drsné.

Operácie hybridnej a informačnej vojny sú namierené na naše hlavy. A na naše nízke emócie: pocity strachu z „hrozieb“ (pandemických, klimatických, vojnových), nenávisti k „nepriateľom“ (Rusom, Bielorusom, Ukrajincom ruského pôvodu), agresivity, hnevu. Kto odmieta slúžiť pod predpísanou bojovou vlajkou, ten už nie je len podozrivý. Je vraj bezpečnostná hrozba. Ako vnútorný nepriateľ.

Hybridná vojna vie byť taká zvrátená, že za vnútorného nepriateľa a zradcu sa považuje aj vláda. Alebo väčšina spoločnosti, ktorá ju podporuje.

Je to tak v Spojených štátoch. Je to tak na Slovensku. Je to tak v Česku, kde sa prezident – prevychovaný komunista – zdráha vymenovať za premiéra víťaza volieb.

Medzi ďalšie paradoxy hybridnej vojny patrí to, že oba tábory, národný aj progresívny, sa považujú za disidentov. Za odvážnych rebelov, ktorí v obkľúčení a hlbokej defenzíve bránia svoje hodnoty… Progresívnemu táboru na to stačí zaklínadlo „lebo Fico“ (ktorý je premiérom).

Národný tábor zas pochopil, že centrom skutočnej moci už nie je nejaká národná vláda. V ére hybridnej vojny sú mocenskými centrami vojenské veľmoci. Washington, Londýn, Brusel ako sídlo NATO (EÚ je až treťoradá). Tam sa rozhoduje o stratégii a poveloch. Menšie krajiny ich len vykonávajú. Buď so zväzáckym zápalom a nadšením – ako za Korčoka s Naďom. Alebo s pripomienkami a odporom – ako za Fica.

Ďalej: pri hybridnej vojne nevieme, kedy presne sa začala. A kedy sa skončí. Naplno sa rozhorela niekedy po Euromajdane a geopolitickom boji o Ukrajinu a rozširovanie NATO. No nebol to jej začiatok. To by sme si len zamieňali príčiny s následkami. Boj o Ukrajinu nebol príčinou hybridnej či zástupnej vojny Západ – Rusko. Bol jej následkom.

To napätie je už choré, ale nečudujme sa. Sme vo vojne

Ďalšie články

O pár hodín sa môže začať cesta k mesiacu

OS SR potvrdili pád dronu na Ukrajine neďaleko slovenských hraníc

Diskusia k článku