Ako sa západná diplomacia zmenila na zlý vtip

Kyjev odmietol americký 28-bodový mierový plán, slovami jeho diplomatky v OSN preto, lebo Ukrajina nie je na predaj. Dajme teraz bokom, že toto pravidlo sa ešte nedonieslo ľuďom okolo prezidenta Volodymyra Zelenského, ktorí v rámci obrieho korupčného škandálu rozkrádali zdroje v tamojšom energosektore.

Aj keď sa návrh Washingtonu prezentuje tak, že Rusku ponúka rozsiahle ústupky, v skutočnosti pre Moskvu až tak výhodný nie je. Jediným ozajstným ústupkom je požiadavka, aby Rusku pripadli zvyšné nedobyté časti Donbasu.

Je pravdou, že plán odmieta členstvo Ukrajiny v NATO, lenže náhradné bezpečnostné záruky Západu toto členstvo do veľkej miery kompenzujú. Ústupkom nie je ani požiadavka, aby bol strop veľkosti ukrajinských ozbrojených síl stanovený na 600-tisíc mužov. Toto číslo zrejme nie je oveľa nižšie, než je aktuálna mobilizovaná sila Kyjeva. Je zároveň otázne, či by čoraz viac vyľudnená Ukrajina dokázala po vojne takýto početný stav armády udržiavať.

Aj keď sú zmienené body Trumpovho mierového plánu pre jednu alebo druhú stranu problematické, aspoň vychádzajú z nejakého racionálneho základu. Do očí však bije bod štrnásty, v ktorom sa píše:

„Zmrazené finančné prostriedky budú použité nasledovne:

100 miliárd dolárov zo zmrazených ruských aktív bude investovaných do úsilia USA o obnovu a investície na Ukrajine;

USA získajú 50 percent ziskov z tohto podniku. Európa pridá 100 miliárd dolárov, aby zvýšila objem investícií dostupných na obnovu Ukrajiny. Zmrazené európske fondy budú uvoľnené. Zvyšok zmrazených ruských fondov bude investovaný do samostatného americko-ruského investičného nástroja, ktorý bude realizovať spoločné projekty v konkrétnych oblastiach. Cieľom tohto fondu bude posilnenie vzťahov a zvýšenie spoločných záujmov s cieľom vytvoriť silný stimul, aby sa konflikt neopakoval.“

Inými slovami, ide o reparácie Ruska pre Ukrajinu. Ak by náhodou tieto ruské peniaze na Ukrajine priniesli zisk, Američania zinkasujú polovicu.

Aby víťazná strana vojny platila reparácie, to sme tu ešte nemali.

Rusko-ukrajinská vojna je v mnohom analogická prvej svetovej vojne. Je to už takmer štvorročná opotrebovávacia vojna, v ktorej jedna strana konfliktu (Rusko) smeruje k tesnému víťazstvu.

Spomeňme si, že spojenecké vojská v prvej svetovej vojne na územie Nemecka nikdy nevkročili. Krajina síce bola vysilená, ale zostala ako-tak funkčná a tiež s dostatkom potenciálu na to, aby sa reštartovala ako silný štát. Je pravdepodobné, že Ukrajina bude po vojne v podobnej situácii – teda nie zničená, ale porazená.

Lenže porazené krajiny reparácie nedostávajú. Tak ako by bolo absurdné, keby Berlín na rokovaniach vo Versailles pýtal reparácie od Paríža, rovnako absurdné je dnes od Rusov žiadať, aby financovali povojnovú obnovu Ukrajiny.

Zo strany USA je to tiež návrh neuveriteľne cynický a pre všetkých ponižujúci. Okrem Rusov sa na obnovu Ukrajiny máme 100 miliardami zložiť ešte my Európania, zatiaľ čo Washington nepošle ani cent. Boli to pritom Spojené štáty americké, ktoré najviac tlačili Ukrajinu do NATO, čo v konečnom dôsledku k tejto vojne viedlo.

Mierový plán Washingtonu je preto výsmech a tiež symptómom úpadku západnej diplomacie. Kríza kompetencií na Západe, o ktorej sme písali minulý týždeň, sa celkom zjavne netýka len technických odborov a infraštruktúry.

Neprejde týždeň, aby sa západní lídri a diplomati na medzinárodnom poli nestrápnili. Americký viceprezident JD Vance vo štvrtok ponúkol Rusom a Ukrajincom nasledovnú detinskú radu:

„Prečo sa neprestanete navzájom zabíjať a nezačnete medzi sebou obchodovať?“

Nie že by nemal Vance pravdu, ale bez americkej zahraničnej politiky rozširovania NATO by takáto rada nikdy nebola potrebná. Pamätníci vedia, že Rusko bolo pred Majdanom najdôležitejším obchodným partnerom Kyjeva.

Vanceov výrok je aspoň fakticky správny, to sa už ale nedá povedať o vyhláseniach Kaji Kallasovej. Šéfka európskej diplomacie totiž povie niečo bizarné takmer vždy, keď otvorí ústa. Svojimi urážkami voči Číňanom tiež robí všetko preto, aby sa Peking primkol čo najviac k Moskve.

Podobný je aj prípad nového miláčika svetových médií, fínskeho prezidenta Alexandra Stubba. O fínskom prezidentovi sa vytvára akási aura, že ide o fundovaný hlas rozumu. Pritom kade Stubb chodí, tade šíri mylné historické analógie. Napríklad, keď za príklad dáva fínske riešenie vojny s Ruskom v roku 1944, ktoré v skutočnosti znamenalo porážku Fínska a jeho neutralitu a čiastočné podriadenie sa Sovietom.

Britská diplomacia je voči Rusku obzvlášť nekompetentná. Napríklad Liz Trussová, britská ministerka zahraničných vecí vo februári 2022 vyhlásila, že Londýn poskytuje pobaltským štátom podporu cez Čierne more. Domnievala sa tiež, že Voronežská a Rostovská oblasť v Rusku sa nachádzajú na Ukrajine.

Keď britská ambasádorka v OSN Karen Pierceová kritizovala v roku 2018 Rusko za podporu Sýrie, posťažovala sa, že komunistický ideológ Karl Marx sa „musí obracať v hrobe, keď vidí, čo sa stalo s jeho krajinou“. Karl Marx pritom nebol Rus, ale Nemec a v Rusku nikdy nepôsobil.

Nekompetentnosť sa netýka len vzťahov s Ruskom. Nemecký kancelár Friedrich Merz začiatkom týždňa vyvolal úplne zbytočný diplomatický škandál, keď po návrate z Brazílie túto krajinu dehonestoval.

„Minulý týždeň som sa spýtal niektorých novinárov, ktorí boli so mnou v Brazílii: Kto z vás by tu chcel zostať? Nikto nezdvihol ruku. Všetci boli radi, že sme sa z tohto miesta v noci z piatku na sobotu vrátili do Nemecka,“ vyhlásil Merz.

Netreba dodávať, že urážky podobného druhu nie sú v čoraz viac multipolárnom svete dobrou zahraničnopolitickou stratégiou.

S postojmi čínskych a ruských štátnikov a diplomatov nemusíme súhlasiť, ale na rozdiel od tých západných sa pravidelne na medzinárodnom poli nezosmiešňujú.

Ako som opísal v nedávnom článku, spoločnosť sa do kompetenčnej krízy dostáva, keď dochádza k všeobecnému poklesu zručností a schopností potrebných na efektívne vykonávanie práce. V jednoduchých systémoch sa to prejavuje poklesom kvality výrobkov a služieb. V zložitých systémoch však pokles kompetencií vedie ku katastrofálnym zlyhaniam.

Medzinárodný systém je extrémne zložitý. Výkon západnej diplomacie by bol na smiech, keby nešlo o vážne veci. Lenže ide o tie najvážnejšie veci, o otázky mieru a vojny.

A zlyhania v takomto systéme môžu byť jadrové.