Čo je prekážkou dúhovej agendy v slovenskej cirkvi

Je utorok 18. novembra, približne pol dvanástej doobeda. Na konferencii s názvom Prístup k párom rovnakého pohlavia v katolíckej cirkvi na Slovensku, ktorá sa odohráva na miestnej Teologickej fakulte, práve vystupuje liturgista Andrej Krivda s príspevkom o dokumente Fiducia supplicans (FS), ktorým pápež František povolil požehnávať homosexuálne páry.

Krivda práve obšírne vysvetlil históriu a rozdelenie požehnaní a dostáva sa k záveru, teda k spomínanému dokumentu. Pointa je prekvapivá. Z jeho analýzy totiž vyplýva, že požehnanie, ktoré FS povoľuje, vlastne nie je požehnanie. Krivda hovorí, že lepší by bol pojem modlitba príhovoru. Priznáva však, že dokument hovorí o požehnaní.

„Sám neviem, čo na to povedať... je to zvláštne,“ zakončuje rýchlo a trochu rozhárane svoj príhovor Krivda. Bohoslovci, ktorí sedia neďaleko mňa, sa dobrácky usmievajú. Zrejme to nie je prvýkrát, čo počujú o tom, že novoty v cirkvi akosi nesedia.

Táto situácia pomerne dobre vystihuje stav slovenskej cirkvi ohľadom LGBT otázok. Viacerí ľudia v nej vidia, že vo svete sa niečo deje, cítia, že niečo by sa malo urobiť aj u nás a niektoré kruhy sa o to aj pokúšajú. No zároveň cítime, že niečo tu nepasuje, a tak je to celé akési kostrbaté a všetko zostáva na polceste.

Asi ako košická konferencia.

Ako prvý na nej vystúpil Jozef Žuffa, ktorý v roku 2020 kandidoval do parlamentu za koalíciu Progresívne Slovensko / Spolu a pred návštevou pápeža Františka na Slovensku hovoril, že náuka katolíckej cirkvi ohľadom LGBT tém by sa mala zmeniť. Žuffa však v Košiciach prekvapivo nebol veľmi ideologický.

Jadro jeho príspevku bolo o prieskume medzi kresťanmi ohľadom LGBT tém, ktorý si v roku 2022 objednala kontroverzná organizácia Signum – Dúhoví kresťania. Je otázne, či bola vzorka 765 respondentov reprezentatívna. Záverom prieskumu však je, že veriaci na Slovensku sú v „dúhových“ témach rozdelení zhruba na polovicu, výnimkou sú adopcie detí homosexuálmi, s ktorými súhlasí len jedna tretina opýtaných. Čím častejšie respondenti deklarujú účasť na bohoslužbách, tým je ich postoj konzervatívnejší.

Aj napriek tomu Žuffa z dát vyvodzuje záver, že polarizácia neprebieha medzi cirkvou a svetom, ale vo vnútri cirkvi. „Musíme prijať, že cirkev nie je monolit,“ tvrdí a dodáva, že „rozmanitosť nie je nepriateľ, problémom je, ak z nej robíme nepriateľa“. Potom opakuje ďalšie frázy o vypočutí a prijatí. Hovorí o synodalite, o bezpečných priestoroch a ďalších pekne znejúcich veciach, s ktorými – ak sú povedané takto všeobecne –, samozrejme, každý súhlasí.

Do konkrétnosti však nejde, atmosféra v sále zostane pokojná.

Po Žuffovi vystupuje Pavol Hrabovecký, kňaz a vyučujúci na miestnej fakulte, ktorý je hlavným organizátorom podujatia a tiež hlavný riešiteľ projektu, na konci ktorého (v roku 2027) by mal byť prieskum o postojoch slovenských katolíkov k LGBT otázkam. Jeho príspevok je o postoji magistéria cirkvi k homosexuálnym osobám.

Ani Hrabovecký nepovie nič prekvapivé. V príspevku tvrdí, že cirkev dvetisíc rokov hovorila o tom, že homosexuálne činy sú nezriadené. Prvá zmena v tejto téme podľa neho prišla až v druhej polovici 20. storočia, keď sa v cirkvi ustálil pojem „homosexuálne cítiaca osoba“, aby sa zvýraznila dôstojnosť človeka.

Neskôr na to nadväzujú dokumenty, ktorých iniciátorom je Joseph Ratzinger, neskorší pápež Benedikt XVI., a v ktorých sa píše, že k homosexuálne cítiacim osobám sa má pristupovať s jemnocitom. Ak niekto čítal Ratzingera, nemôže ho to prekvapiť, ako ani to, že na témy konferencie by mal jednoznačný názor.

Hrabovecký na záver pripomenie, že stále platí zákaz prijímať homosexuálne osoby do seminárov, a v troch vetách spomenie aj dokument Fiducia supplicans, no zdôrazní, že ani ten náuku cirkvi nemení.

Publikum to berie chladne. Nič zaujímavé sa stále nedeje.

Nasleduje vystúpenie Lýdie Leškovej z Katolíckej univerzity, ktorá obsahovo tendenčne a súčasne trochu znudeným tónom opisuje situáciu v Evanjelickej cirkvi a. v.. Zjednodušene povedané, z jej vystúpenia vyplýva, že konzervatívci sú tí zaostalí, liberáli tí pokrokoví. Dokonca hovorí, že ak ECAV nezmení svoj prístup, stratí mladých evanjelikov. Nijako sa nepopsuje tým, že štatistiky zo zahraničia pritom tvrdia opak, keďže veriacich strácajú tie cirkvi, ktoré menia svoju náuku podľa objednávok doby.

Lešková neskôr vystupuje ešte raz spolu s kolegyňou Katarínou Miškovou. Príspevok prítomných opäť hlavne nudí, aj keď je ešte tendenčnejší ako ten prvý. Keď však hovoria, že na Slovensku stále prevažuje konzervativizmus, bohoslovci predo mnou víťazoslávne zatínajú päste, pri zmienke o absencii homosexuálnych manželstiev potichu tlieskajú.