Európska komisia proti Slovensku. Chcú uraziť jeden malý národ?

Ten príbeh je dlhý. Trvá už tri desaťročia a, ako vidíme, nekončí.

Na úvod malá rekapitulácia.

Spomínam si, ako hĺbavý politik Ján Čarnogurský na jednej konferencii KDH v prvej polovici 90. rokov povedal, že Európska únia bude šíriť agnostickú kultúru. Bolo to od neho veľmi mierne povedané. Navrhoval čeliť tomu presadzovaním princípu zvrchovanosti členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach. O tých by nemali rozhodovať orgány EÚ, ale iba členské štáty, každý na svojom území. Princíp by zabránil tomu, aby liberálno-progresívne sily zneužívali pôdu EÚ na šírenie svojej ideológie.

V roku 1995 Čarnogurský na stretnutí strán EPP navrhoval, aby si tieto strany tento princíp osvojili a spoločne presadzovali. Ale nemali o to záujem.

Príbeh pokračoval v roku 2001, keď  som vypracoval návrh Deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, ktorý KDH navrhlo na schválenie v Národnej rade Slovenskej republiky.  NR SR Deklaráciu schválila v januári 2002. Schválila aj návrh poslanca Františka Mikloška, aby jej text bol zaslaný predsedovi Európskeho parlamentu Patovi Coxovi. 

Podobnú deklaráciu, inšpirovanú našou slovenskou, schválil poľský Sejm v roku 2003.

To všetko sa udialo počas vyjednávania podmienok, ale pred vstupom do EÚ, členmi sme sa stali v roku 2004.

O dve desaťročia neskôr, túto jeseň náš parlament schválil novelu ústavy, ktorú navrhla Ficova vláda, ale na jej konečnom tvare sa podieľalo aj KDH a KÚ. Prvá časť novely je obsahovo takmer totožná s textom Deklarácie z roku 2002. A práve toto Európskej komisii prekáža. Sú proti zvrchovanosti členských štátov v kultúrno-etických otázkach.

Novela prešla hlasmi vládnej koalície a hlasmi z opozície, ktoré dodalo KDH, jeden poslanec KÚ, dvaja poslanci od Matoviča a traja nezávislí poslanci.

Ako sa to stalo? V podstate preto, že sa Robert Fico rozhodol spojiť sa s KDH v podporení tradičnej agendy KDH. Aj keď treba povedať, že to spojenie neurobil nejakým partnerským spôsobom, ale spôsobom nátlakovým. Čo nie je fér od Fica,  ktorý v roku 2002 deklaráciu KDH nepodporil. Ale to je jeho štýl. V každom prípade, toto spojenie, aj keď jednorazové, bolo úspešné.

Povedzme si, čo konanie Európskej komisie proti Slovensku znamená.

Predovšetkým sa potvrdilo, že Ján Čarnogurský bol prorokom, ktorý predvídal desať rokov pred vstupom do EÚ zrážky, ktoré budeme musieť absolvovať po vstupe do EÚ. 

Tá zrážka je teraz tu. Prichádzala dlho a je to zrážka s byrokratickým ideologickým liberálno-progresívnym aparátom, ktorý ovláda inštitúcie EÚ. Je to boj o to, kto rozhoduje o základných kultúrno-etických otázkach. 

Vtedajší liberáli nám pred dvadsiatimi rokmi tvrdili, že chceme vykopávať otvorené dvere. Že vraj EÚ nám bude chcieť zasahovať do kultúrno-etických otázok? Veď to vôbec nehrozí. Vysmievali sa nám a cítili sa nadradene.

Dnes sa to už dávno deje a dnes už progresívci hovoria, že to je tak správne.

Tento často sa opakujúci fenomén nazval americký konzervatívny komentátor Rod Dreher dávnejšie Zákonom zaslúženej nemožnosti, ktorý znie: „Nikdy sa to nestane. A keď sa to stane, tak ste si to vy bigoťáci zaslúžili!.“

Oznámenie Európskej komisie o začatí konania prišlo symbolicky pár dní po výročí 17. novembra.

Výročie 17. novembra nám vždy pripomenie viacero vecí. Napríklad to, ako sme sa v roku 1989 rozlúčili s falošnými ideológiami ako marxizmus – leninizmus. A oznámenie o konaní proti Slovensku nám pripomína, že teraz čelíme tlaku, aby sme sa opäť podvolili novej, tiež falošnej ideológii.

Komunistickú ideológiu sa nám nepodarilo odstrániť v roku 1968, aj keď sme sa o to pokúsili. Byrokraticko-ideologický aparát s centrom v Kremli našu snahu zmaril inváziou 21. augusta 1968.

Otázka znie, v akom čase sa nachádzame v našom zápase s byrokraticko- ideologickým aparátom, ktorý tentokrát sídli v Bruseli? Sme blízko roku 1989? Alebo sme si ešte neprešli ani augustom 1968?

Nevieme.

V roku 1989 vtedajší aparát už v Moskve dodýchaval, lebo už bol na scéne Gorbačov A teraz? Nový Gorbačov, teda Donald, sa objavil vo Washingtone v Bielom dome. Ale v Bruseli niet po ňom zatiaľ ani chýru, ani slychu.

Samozrejme, treba zdôrazniť, že ten nový byrokraticko-ideologický aparát nepoužíva také drastické donucovacie prostriedky ako onen moskovský. Žiadne tanky v uliciach, krv netečie. Používa sankcie, právne spory a súdne konania. Nesiaha k dramatickým akciám, žiaden dobre viditeľný August nie je na obzore. Pôsobí vždy postupne, nenáhlivo, verejnosť si občas ani nič nevšimne. Aparát uprednostňuje viacero nenápadných augustíkov.

Ale aparátnici riskujú niečo podobné, čo riskoval ten niekdajší sovietsky aparát. Tomu sa stalo, že invázia z roku 1968 mu síce predĺžila život, ale napokon sa stala jednou z udalostí, ktoré viedli ku koncu celého sovietskeho systému.

Keď Sovieti urobili inváziu do Československa v auguste 1968, urazili a ponížili dva malé národy. Vo vzťahu Čechov a Slovákov k Sovietskemu zväzu došlo k nenapraviteľnej trhline.

Do EÚ sme vstupovali s nádejou – a ona stále platí –, že chceme byť súčasťou jej príbehu, aj keď nedostatky EÚ sledujeme s narastajúcim znepokojením. Otázka je, či tentokrát EÚ nehodlá ponížiť malý národ a vnútiť mu cudzie, pochybné hodnoty. Aj toto poníženie by mohlo spôsobiť nenapraviteľné škody vo vzťahoch.

V zásade si môžeme udržať optimizmus. Ako sme sa dozvedeli z médií, zatiaľ konanie začne tým, že Slovensko bude musieť čosi vysvetľovať. No čo už, vysvetlíme.

Do okamihu, kedy bude rozhodovať Európsky súdny dvor, ak k tomu vôbec dôjde, vraj môžu uplynúť roky. Hlavy hore!

V súvislosti s touto kauzou mi príde na um všeličo. Čože nám to povedal svätý pápež Ján Pavol II počas poslednej návštevy na Slovensku?

Povedal: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Svojimi tradíciami a svojou kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, živými silami svojich nových generácií...“

Nechcem jeho slová teraz vykladať. Ale asi nastal opäť čas, aby sme o význame tých slov premýšľali.

A ešte kedysi dávnejšie nám povedal: „Nebojte sa!“

Veď ozaj. Nebojme sa.

Náš slovenský príbeh v Európe pokračuje.