Nerobme z mladých ľudí modly. Nezaslúžia si to

Architekti verejnej mienky v totalitných, autoritárskych, ale aj v demokratických krajinách už dávno pochopili, že najcennejšou komoditou pri výrobe kampaní na udržanie status quo sú mladí ľudia. A to nielen v pozícii adresátov potrebných posolstiev, ale aj ich odosielateľov.

Na túto rolu ich predurčuje hneď niekoľko vlastností. Ľudia okolo prahu dospelosti majú väčšiu flexibilitu názorov, svoju hodnotovú identitu ešte len hľadajú, pestujú si najrôznejšie ideály, vytvárajú kultúrne trendy, dominujú sociálnym sieťam a disponujú dostatočnou energiou, voľným časom a odhodlaním.

Včasným podchytením mladých ľudí sa dá nielen jednoducho zdôrazniť to, čo chcete, ale aj potlačiť to, čo nechcete. Každý režim pri obavách z disentu totiž skôr nazerá do školských a univerzitných lavíc ako na lôžka v domovoch sociálnych služieb.

Deti majú tiež akúsi prirodzenú imunitu voči kritike ich postojov, nech je akokoľvek trefná. Spochybniť ho totiž znamená zaútočiť na dieťa a to sa stále nerobí. Pred rokmi sa o tom v súvislosti s Gretou Thunbergovou skvele rozpísal Jaro Daniška.

Tieto zákonitosti dokonale poznajú aj progresívni marketéri, a to nielen u nás na Slovensku, ale aj v zahraničí.

Presne pre to britská mediálna agentúra Zinc Network pomocou influencerov mobilizovala mladých ľudí pred tunajšími parlamentnými voľbami v roku 2023 a implicitne tým podporovala šimečkovcov.

A presne pre to sa zo študenta „Mura“ a jeho prejavu hodného nanajvýš zborového smiechu na chlapčenských záchodoch počas prestávky stal vplyvom novinárov, influencerov a aktivistov čin iniciujúci priam novú epochu.

Takýto vývoj by nás však nemal prekvapiť a nemalo by nás prekvapiť ani to, ak kriedovú vzburu ako takú postretne jej nevyhnutný osud – vplyv tlakovej níže a neskôr upadnutie do zabudnutia.

Mladí ľudia totiž majú v pozícii nástrojov mocenských hier okrem spomenutých výhod aj pomerne široký výpočet nevýhod. A tie sa skôr či neskôr prejavia a starostlivo nastolenú agendu zmaria. Vymenujme si len tie kľúčové.

Tou prvou je výrazný sklon k extrémom. Početné výsledky takzvaných študentských volieb, kde raz dominuje strana ĽSNS, aby ju o pár rokov vystriedalo Progresívne Slovensko, totiž možno samoúčelným trollingom vysvetliť len sčasti.

Druhou je nedostatok životných skúseností. Vlastné sebapoznávanie a interakcie s druhými ľuďmi, ktoré sa postupne odrážajú nielen vo vyššej kvalite banálnych každodenných rozhodnutí, ale aj pri najdôležitejších krokoch v živote, sa budujú dlhé roky a nie vždy sa dajú urýchliť.

No a do tretice, mladí zrovna nemajú rozum a potrebné vedomosti, hoci si namýšľajú opak (viem o tom svoje, ešte pred dvanástimi rokmi som sa po prečítaní prvej knihy od Samuela Huntingtona cítil ako intelektuál z Brečtanovej ligy). Paušalizovať sa to, samozrejme, nedá, ale niečo na tvrdení, že „múdrosť prichádza s vekom“, azda bude.

Všetky tieto fenomény treba mať na pamäti pri infantilne pomaľovaných chodníkoch, popradských študentoch demonštratívne štrngajúcich kľúčmi a ziapajúcom Murovi okydávajúcom svoju rodinu počas verejnej demonštrácie.

A treba im prikladať presne takú hodnotu, akú si objektívne zaslúžia, bez mediálnej pozlátky a otravného pátosu.

Napriek spoločenskej atmosfére, ktorá sa na Slovensku tento mesiac vytvorila, platí, že nízky vek nie je pri hodnotení vecí verejných žiadnou prednosťou a že adolescentom nedáva mandát na určovanie smerovania krajiny.

Vravieť opak je pre nich nedôstojné, keďže ich to vťahuje do tvrdého politického zápasu, ktorému nerozumejú. A pre nás ostatných je to vyslovene nebezpečné, keďže je zrejmé, kam hlavné západné politiky, po ktorých kopírovaní na povel bažia, v skutočnosti vedú.

Kľúč k dobre spravovanej spoločnosti treba s pokorou hľadať najmä v drine rodičov a morálke starých rodičov, nie v detskej naivite vnúčat.

Ak túto tézu odmietnete, nebuďte prekvapení, ak v budúcnosti túto tiktokerskú masu niekto zneužije v zápase proti vám, milí progresívci.