Ktokoľvek začne vo verejnom priestore rozprávať o transepidémii mládeže na Slovensku, hneď dostane otázku: „Kde máš dáta?“ A keď poviete, že dáta nemáte, pýtajúci sa majú pocit víťazstva.

Na tému, koľko maloletých sa na Slovensku považuje za transrodových, totiž v našom štáte nikto prieskumy nerobí. Mám dojem, že ide o prístup: žiadne dáta, žiaden problém.

Keďže nikto nevie, čo si s transtémou počať, strká si Slovensko hlavu do piesku. Absencia dát v istom zmysle vyhovuje konzervatívcom aj progresivistom. Prieskumy poukazujúce na vysoké percento „transrodových“ maloletých by sa dali použiť dvojako.

Progresivisti by mohli povedať: „Aha, koľko tu máme mladých transľudí. Poďme im prispôsobiť vyučovanie a zmeniť zákony tak, aby sa skôr dostali k hormónom a operáciám.“

No pokiaľ by sa prieskumy robili každý rok, konzervatívci by mohli povedať: „Percento transidentifikácie medzi mládežou neprirodzene, skokovo narástlo. Máme tu epidémiu spôsobenú sociálnou nákazou, treba to riešiť.“

Tieto dve vysvetlenia by mali potenciál nastoliť podobnú patovú situáciu ako dnes. A zatiaľ čo by sa konzervatívnejší ľudia doťahovali s progresívnymi o interpretáciu prieskumov, deti by ďalej verili bludom a túžili by po mrzačiacej „transliečbe“.

No v Spojenom kráľovstve, kde z dát vyplynul 50-násobný nárast diagnóz „genderovej dysfórie“ od roku 2000, tieto údaje poslúžili aj dobrej veci.

Hoci na to nemám dáta, verím, že sa vďaka týmto údajom mnohým váhajúcim otvorili oči. Samozrejme, nič človeka neprefacká lepšie, ako keď svoju „transrodovosť“ objaví jeho vlastné dieťa. Najlepšie spolu s celým svojím okruhom kamarátov.