Je pre nás nová Národná bezpečnostná stratégia USA výhodná?

Myslím tým voči nám. Voči Slovensku. A je to dokument, ktorý je v našom štátnom záujme?

Skôr než odpovieme na tieto otázky, podčiarknime jednu vec. Je to dokument, ktorý je drvivou kritikou predchádzajúcich bezpečnostných stratégií vlád od konca studenej vojny. A radikálne sa s nimi rozchádza. Tie vlády nie sú konkrétne vymenované, ale vzťahuje sa to na všetky vlády Clintonovou počínajúc až po Bidenovu, pochopiteľne s výnimkou prvej Trumpovej.

Skoro celá strana č. 1 dokumentu sa venuje popisu ich zlyhaní. Ich tvorcovia nevedeli, aké majú byť stanovené ciele. Domnievali sa, že úplná dominancia USA na celom svete je v najlepšom záujme krajiny. A Trumpova vláda sa domnieva, že to tak nie je!

Predchádzajúce vlády vťahovali USA do medzinárodných konfliktov, ktoré nekončili podľa ich predstáv a boli bremenom pre obyvateľov krajiny.

Je to prelomový dokument, ktorý sa bude dlho komentovať.

Poďme sa teraz pozrieť na dokument slovenskými očami. Mám osem poznámok. Začnime pozitívnymi.

Dokument je prínosom pre Slovensko aj pre iné krajiny, aj pre všetkých už len z toho dôvodu, že prináša osviežujúcu pravdu. Tá, ako vieme, oslobodzuje. Prináša pravdu o neúspešnej politike USA udržať si dominanciu, pre ktorú išli z vojny do vojny a občas ich sprevádzali aj ich spojenci vrátane Slovenska.

Je pravdou o ekonomickom a kultúrnom úpadku Európy v dôsledku nesprávnej politiky ekonomickej, migračnej a protirodinnej.

Pre všetkých, ktorí sa snažili tieto problémy v uplynulých dvoch desaťročiach pravdivo pomenovať, za čo boli označovaní za protiamerických, protieurópskych, protizápadných, proruských, a tak ďalej, je táto bezpečnostná stratégia satisfakciou.

Američania, samozrejme, v orgánoch EÚ nehlasujú, ale ich postoje môžu Slovensku v zápase s Bruselom prísť vhod napríklad v otázke suverenity v kultúrno-etických otázkach.

Slovensko vedie vyše dvadsať rokov zápas o to, aby sa o otázkach, ako je ochrana života, ochrana rodiny a ďalšie, ktoré sa týkajú národnej identity, rozhodovalo na Slovensku, a aby nám neboli vnucované vzorce správania v týchto otázkach zvonka. Tento zápas začal v roku 2002 Deklaráciou NR SR o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach a zatiaľ končí novelou našej ústavy spred pár týždňov.

Americká bezpečnostná stratégia sa na mnohých miestach zastáva princípu suverenity. Národné štáty uprednostňuje, dokonca chce ochraňovať pred nadnárodnými organizáciami. Píše sa v nej, že USA nevnucujú spoločenské zmeny iným krajinám. A že USA chránia tradičnú rodinu. To sa nám môže hodiť potom, čo Európska komisia začala konanie proti Slovensku pre novelu ústavy. Americký kultúrny vplyv nám tentoraz môže byť nápomocný.

Ohľadne možného rýchleho ukončenia vojny na Ukrajine som dlhodobo skôr skeptický, ale americká bezpečnostná stratégia je v tom optimistická. Pre Slovensko, ktoré je susedom Ukrajiny, je to obzvlášť dôležité.

V časti venovanej vzťahom s Európou stratégia hovorí, že treba „ukončiť vnímanie a zabrániť realite NATO ako neustále sa rozširujúcej aliancie“. No tak to je bomba. NATO sa už nemá rozširovať! A zabránia tomu USA, ktoré v roku 2008 vtedajším európskym lídrom myšlienku rozširovania NATO na Ukrajinu a do Gruzínska nanútili.

Húževnaté zotrvávanie na pláne dostať Ukrajinu do NATO od roku 2008 napokon viedlo k ruskej invázii v roku 2022. Pokiaľ tá myšlienka žila, bola to garancia, že Rusko tú vojnu tak rýchlo neskončí.

A teraz má byť rozširovaniu koniec. Medzi priority v Európe patrí „obnovenie podmienok stability v Európe a strategickej stability s Ruskom“. Toto všetko neznamená automaticky mier, ale sú to významné kroky k nemu.

Medzi silné myšlienky stratégie patrí heslo „Éra masovej migrácie skončila“. Trumpova administratíva kladie zvýšený dôraz na zamedzenie migrácie do USA cez južnú hranicu. A píše sa v nej aj o zničujúcich dôsledkoch migrácie na Európu.

V Európe krajiny z východnej časti EÚ nechcú nasledovať nedobrý príklad Západoeurópanov a nechcú pripustiť migráciu vedúcu k vzniku veľkého množstva neeurópskeho obyvateľstva na svojom území. Preto nerady prijímajú návrhy Bruselu na kvóty migrantov, ktoré by všetky členské štáty EÚ mali prijať.

Opäť platí, že Slovensko sa môže oprieť o americkú argumentáciu, a to je dobre.

Doteraz sme hovorili o veciach zo stratégie, ktoré nás tešia. A teraz sa pozrime na časti stratégie, ktoré nás nemusia až tak potešiť.

Na niektorých miestach stratégie vznikajú otázky, ako sa deklarované princípy zhodujú so súčasnou americkou praxou. Slovensko, a nielen ono, je teraz pod tlakom orgánov EÚ v otázke dovozu energií. Ruská ropa a plyn sa do EÚ v budúcnosti už dovážať nemá.

Stratégia hovorí, že treba „obnoviť americkú energetickú dominanciu“. Lebo „lacná a hojná energia vytvorí dobre platené pracovné miesta v Spojených štátoch, zníži náklady pre amerických spotrebiteľov a podniky, podporí reindustrializáciu a pomôže udržať si výhodu v oblasti špičkových technológií, ako je umelá inteligencia“. Veď iste, samozrejme. Ale tie energie, lacné a hojné, potrebuje každá krajina.

Bude sa teda vari Amerika, v súlade so strategickým princípom ochraňovania národných štátov pred nadnárodnými organizáciami, zastávať práva Slovenska dovážať ropu odvšadiaľ podľa svojej potreby proti tlaku EÚ? Ale figu borovú. Veď Amerika vyvoláva ten istý tlak na Slovensko, aj iné krajiny, ako vyvoláva EÚ. Len pred pár týždňami zaznievali z Trumpovej administratívy hlasy, aby Slovensko, a aj iné európske štáty, skončili s dovozom ruských energií.

Pozerám do stratégie a čítam: „Rozšírenie nášho čistého exportu energie tiež prehĺbi vzťahy so spojencami.“ Treba tomu rozumieť tak, že spojenci, teda aj my, by mali nakupovať energie od USA? Tuším tak akosi.

Tak ako je to vlastne? Prečo Slovensko nemôže suverénne rozhodovať o dovoze energií? Radi by sme na to poznali odpoveď.

V stratégii stojí, že v rámci „burden shifting“, teda presunu bremena z amerických pliec na plecia spojencov, by mali členské krajiny NATO odteraz míňať na zbrojenie až 5 percent HDP. Doteraz bolo povinnosťou míňať 2 percentá.

Ono to vlastne rozhodol už v lete samit NATO v Haagu. Ale moc suverénne rozhodovanie to nebolo. Proste „tatko Donald“ zavelil.

Nie je jasné, odkiaľ sa to číslo 5 percent vzalo. Keď už teda má byť mier na Ukrajine a stabilita s Ruskom, prečo takéto horibilné zvýšenie? Nevyzerá to prijateľne.

V politike sa často vyskytuje cynizmus. V americkej bezpečnostnej stratégii je strašne veľa dobrých vecí. Ale závan cynizmu cítime vtedy, keď si uvedomíme, čo v nej nie je. Je tam dlhá pasáž o tom, koľko škôd minulé chybné bezpečnostné stratégie spôsobili Amerike. Nie je tam zmienka, koľko škôd to spôsobilo iným krajinám. Napríklad Ukrajine.

Je tam veľa o úpadku Európy. Tak napríklad Amerika chce zlepšiť vzťahy Európy s Ruskom. Nie je tam zmienka o tom, že tie vzťahy v roku 2008 začala kaziť Amerika.

V stratégii zaujme, že v časti o Európe je osobitne zmienená potreba, aby Amerika spolupracovala so štátmi strednej, východnej a južnej Európy.

Spomínate si na Rumsfeldovu „Novú Európu“? V roku 2003 USA verbovali Európanov na inváziu do Iraku. Boli sklamaní, že Francúzsko a Nemecko tam ísť nechceli. Americký minister obrany Donald Rumsfeld na to povedal, že „Stará Európa“ nechce bojovať, ale že našťastie je tu „Nová Európa“, v podstate bývalé krajiny sovietskeho bloku, a táto do Iraku pôjde. Rumsfeld Európu nejakým spôsobom mediálne rozdelil.

Rumsfeldova „Nová Európa“ má negatívny význam, lebo invázia do Iraku bola politickou katastrofou, Nemecko s Francúzskom mali pravdu a štáty z Novej Európy naleteli.

Domnievam sa, že štáty zo stredu, východu a juhu Európy, ktoré spomína stratégia, sú novou „Novou Európou“. Ich spolupráca s Amerikou môže mať však tentoraz pozitívny význam. V prípade Slovenska som to už v tomto článku naznačil.

Treba však byť opatrný. Osobitný prístup USA k novej „Novej Európe“ je teraz užitočný, lebo so súčasnými elitami EÚ sa dá len ťažko rozprávať. Nemusí to však byť naveky.

Jedna vec sú súčasné elity EÚ a druhá vec je myšlienka nejakej formy európskej integrácie. Súčasným elitám EÚ nedlhujeme nejakú lojalitu. Voči myšlienke nejakej rozumnej formy európskej spolupráce či integrácie by sme však mali byť lojálni. Dôraz kladieme na slovo „rozumnej“. Rozhodne žiaden superštát.         

Nová americká bezpečnostná stratégia je pozoruhodný dokument, ktorý treba privítať. Treba však v nej skúmať možné úskalia.