Nachádzame sa v delikátnej situácii, porovnateľnej s dilemou cestujúceho vo vlaku smerujúcemu ku katastrofe, ktorý však nabral rýchlosť, v ktorej už je riskantné vyskočiť. Teraz sa v tomto vlaku striedajú rušňovodiči. Ten, kto servilne prikladal do unijného kotla, končí, a cestujúci, teda tí chytrejší, ktorí vnímajú realitu, sa trasú, či sa novému podarí brzdiť.

Problémom je, že cestovný poriadok stanovuje Brusel, ktorý zjavne stratil rozum, a preto existujú dve rovnako zlé možnosti: podriadiť sa Bruselu, alebo sa mu vzoprieť. Z týchto dvoch zlých možností si náš nový premiér určite vyberie tretiu: kľučkovanie medzi podriadením sa a rebéliou. Hovorí sa tomu reálpolitika.

Zmena vlády je vždy sprevádzaná určitými očakávaniami. Vo všeobecnosti platí, že tí, ktorí majú skromné očakávania, bývajú príjemne prekvapení, zatiaľ čo vysoké očakávania vedú k sklamaniu a frustrácii. Ale spýtajme sa, čo môžeme reálne očakávať. Európska únia sa bude rozpadať, ale nikto nevie ako rýchlo. Na troskách EÚ vznikne niečo nové, ale nikto nevie čo. Nám neostáva iné, len sa starať o seba a vziať si späť svoju krajinu, ale nikto nevie ako. Neistota sa dá krájať a mať v tomto chaose plán, si vyžaduje viac ako len úsmev.