Psychologička spracovávala rodičov, aby pristúpili na dcérinu tranzíciu, hoci sa sebapoškodzovala
Rozprávali sme sa s rodičmi „transrodovej“ dcéry, ktorých sa na Slovensku snažili odborníci presvedčiť, aby prijali dcérinu tranzíciu.
Slovensko
Rozprávali sme sa s rodičmi „transrodovej“ dcéry, ktorých sa na Slovensku snažili odborníci presvedčiť, aby prijali dcérinu tranzíciu.
Koncom októbra sme uverejnili rozhovor s matkou dcéry, ktorá sa v pätnástich rokoch začala identifikovať ako transrodová. Pani Elena nám, okrem iného, porozprávala, ako jej dcéru, ktorá absolvovala niekoľko hospitalizácií na psychiatrii, v škole nazývali chlapcom.
Na základe tohto rozhovoru sa nám ozvali rodičia ďalšej „transrodovej“ dcéry, ktorí žijú v okresnom meste na východnom Slovensku. Keďže si želali ostať v anonymite, budeme ich pre účely tohto článku nazývať Adam a Karolína. Ich dcéru pomenujeme Ema.
Ako sa to celé začalo?
Karolína: Ema sa za transrodovú začala označovať približne v sedemnástich rokoch. Povedala by som však, že sa to začalo ešte predtým, keď bola Ema v deviatom ročníku na základnej škole.
Čiže keď mala 15 rokov?
Karolína: Približne 16. Ona sa začala veľmi výrazne maľovať. Ten typ mejkapu, ktorý viacerí mladí ľudia dnes nosia, pričom vyzerajú, akoby išli do boja. Potom si Ema začala skracovať vlasy, farbiť, odfarbovať. A menila sa aj povahovo. Začala byť utiahnutá, nerozprávala sa s nami, ale mysleli sme, že sa jednoducho prejavuje ako typická tínedžerka.
Adam: A výrazne začala navštevovať internet.
Karolína: To bolo okolo roku 2019 až 2020. V tom období tiež začala nosiť takú čudesnú módu – na ruky si naťahovala podkolienky. Od lakťa až po zápästie. Mala to na sebe celé leto, kúpala sa v tom a nechcela nám povedať, prečo to takto nosí.
Čo ste urobili?
Karolína: Raz som si povedala „a dosť“, vošla som jej do izby, v ktorej sa zatvárala a povedala som „neodídem, kým si to nedáš dole“. Myslela som si, že odpadnem. Lebo keď si to dala dole, zistila som, že má celé predlaktia dorezané. Na jednej ruke, aj na druhej.
Takže sa sebapoškodzovala. Ako ste postupovali?
Karolína: Išli sme s ňou k tunajšej psychologičke. Nebola zlá, ale pripadala nám akási pomalá a neskúsená. Bolo aj ťažké zistiť, či to vlastne Eme pomáha, lebo skontrolovať, či sa poškodzuje, bolo extrémne náročné. Už len vojsť jej do izby znamenalo krik a scény. Ale mali sme dojem, že sa nelepší, že rezy pribúdajú. Celé to gradovalo a my sme nevedeli, čo robiť. Počkať? Ísť k nejakému odborníkovi? Ku komu?
Čo v škole? Tam si nič nevšimli?
Karolína: Ona sa medzitým dostala na strednú školu v krajskom meste a navštevovala tam nejaké psychologické poradne. Ale žiadna z tých poradkýň jej nevyhovovala. Podľa mňa preto, že žiadna Emu dosť nepodporila.
Adam: Treba však povedať, že celé sa to ešte zhoršilo, keď Ema dostala neobmedzený prístup na internet. A to preto, že bývala na stredoškolskom internáte, kde ju nikto nekontroloval. Začala mať aj iné názory.
Karolína: Áno, od rána do večera mohla byť na internete. Hlavne bola na TikToku, trávila tam celé noci. Potom prešla na Instagram. A stále sa sebapoškodzovala. Ako sme zistili, mala po izbe poschovávané žiletky. K tomu sa neskôr pridal aj alkohol.
A kedy sa vaša dcéra začala identifikovať ako transrodová?
Karolína: Najprv sa mi priznala s tým, že sa jej páčia dievčatá. Mohla mať okolo 16 až 17.
Adam: Ale predtým mala normálne záujem o chlapcov. Zbierala fotografie mladých mužov – celebrít.
Karolína: Presne tak. Dovtedy sme nepozorovali nič, čo by naznačovalo, že má inú orientáciu. Keď bola menšia, bola taký chlapčenský typ. Nenosila sukne a neznášala ružovú farbu. Hrávala s chlapcami futbal a neskôr hrala súťažila v dievčenskom futbalovom tíme. Kamarátila sa aj s chlapcami, aj s dievčatami. Ale nikdy nehovorila, že chce byť chlapec. Nepripisovali sme tomu, že je „chlapčenský typ“, dôležitosť.
Veď aj dievčatá môžu hrať futbal a nosiť nohavice.
Adam: Mnohé ženy nosia nohavice celý život, aj krátke vlasy, nemaľujú sa.
Karolína: Samozrejme, to nie je argument. Lenže Ema to neskôr ako argument používala. „Veď si pamätáš, že keď som bola malá...“
Adam: Používala to ako argument, že naozaj je iná.
Karolína: Neskôr argumentovala aj sebapoškodzovaním. Vraj preto sa rezala, lebo bola v nesprávnom tele. Ale pripadá mi to ako niečo, čo sa dozvedela zo všetkých tých videí na sociálnych sieťach.
Ako ste reagovali, keď vám oznámila, že sa jej páčia dievčatá?
Karolína: Tam sme sa veľmi nestresovali. Povedali sme si, že sa hľadá a verili sme, že sa nájde.
A pamätáte si ešte ten moment, keď vám dcéra povedala, že je vlastne chlapec?
Adam: Pamätám si to. Ja som nevedel potlačiť zlosť. Pýtal som sa, ako môže uveriť takému bludu. A žena z toho bola úplne vykoľajená, nevedela, čomu má veriť. A ja som bol zasa úplne nahnevaný. Obaja sme boli mimoriadne prekvapení.
Koľko mala vtedy Ema rokov?
Karolína: To mala sedemnásť. A povedala nám jednoducho, že ona sa cíti byť chlapcom. A ja som bola vystrašená, nevedela som, čo mám robiť. Ona ma začala ubezpečovať, že „ja som stále ja, len som teraz chlapec“. Ale rezať sa neprestala.
Adam: Bola nahnevaná na to, že je „v zlom tele“. A hádky, agresia, boli na dennom poriadku. Ja som to tiež nezvládal a bol som nahnevaný, bolo to veľmi náročné.
Chcela od vás, aby ste ju volali mužským menom?
Karolína: Pravdaže, to hneď od začiatku. Trvala na tom, že si praje byť oslovovaná v mužskom rode a keď sme to odmietli, veľmi sa hnevala. Vysvetliť jej, že my máme dcéru, nebolo možné.
To je ďalšia situácia, na ktorú rodičov nikto nepripraví. Čo ste robili?
Karolína: Začala som si študovať všetky tie transrodové stránky. Hľadala som ľudí, iných rodičov v podobnej situácii. Snažila som sa Emu pochopiť, podporiť ju. Predovšetkým s ňou byť, aby som neprišla o dieťa. Lebo to je ďalšia vec, ktorá s tým je spojená. Vaše dieťa sa vám úplne vzdiali, ono vám odchádza, už nie ste v jeho svete. Úplne prvé, čo som skúšala, bolo pochopiť ju. Snažila som sa zistiť, čo sa stalo, kedy na to prišla.
A zistili ste, povedala vám?
Karolína: Nie. Že ona sa jednoducho tak cíti. Najmä zo začiatku mi nevedela povedať nič viac. Až neskôr ako argument používala to, čo už spomínam vyššie. Že nikdy nechcela nosiť sukne, že hrávala futbal. Pripadalo mi, akoby si to niekde prečítala.
Ako to bolo u Emy v škole? Oslovovali ju tam ako chlapca?
Karolína: V škole to bolo zaujímavé, lebo aj tam neskôr začala prenikať transrodová „osveta“. Takže niektorí pedagógovia ju oslovovali ako chlapca. No a mnohí mi hovorili, že oni ju oslovujú ďalej ako dievča a pýtali sa ma, či mi to neprekáža. Samozrejme, som im povedala, že mne to neprekáža.
Adam: No a žena Emu tiež zo začiatku oslovovala ako chlapca.
Karolína: Áno, ja som bola zúfalá, nechcela som prísť o dieťa. S Emou sa dalo normálne rozprávať iba vtedy, keď ste ju oslovovali ako chlapca. Keď ste sa náhodou pomýlili, tak prišiel krik.
metalheart
Pred 3 mesiacmi
Sialene. Vdaka p.Vitalosova, ze tieto pribehy vytahujete na denne svetlo - zvysujem predplatne. Sialencom v bielych oblekoch treba tiez vytvorit trochu viac publicity - nech rodicia vedia na koho si davat pozor. A tiez aby ked tato spolocnost jedneho dna vytriezvie, aby bolo jasne kto predstupi pred nejaku formu norimberskeho tribunalu.
Nate Higgers
Pred 3 mesiacmi
Hneď som vedel ze ten muž je slaby a ze ju v tom podporovala mamka. Hoc teda tvrdí že iba zo začiatku, keď sa snou chcela baviť tak ju oslovovala mužským zámenom. Toto je ďalšia ukážka erozie Západu. Slabí muži. Za všetko môžu moderní slabí muži. Najsilnejší inštitút v živote muža je slovo NIE! a štandardne ho hovorí iným mužom a ženám, keď prezentujú svoje nereálne fantázie. Iba vďaka tomu vznikla Európska civilizácia. Bol to Leonidas a jeho 300 vojakov co povedali Peržanom NIE. Boli to prví kresťania co povedali NIE, na ponuku "zapri vieru a nenecháme Ta roztrhať levom". Boli to spojené vojská Poľského kráľa a Horných Uhier(rozumej Slovenska!!!) co povedali pri Viedni Otomanskym Turkom rázne NIE! A tak by sa dalo pokračovať. Moderný muž nie len ze nepovie NIE inému mužovi, ale nie je schopný povedať NIE ani vlastnej žene, keď zle vychováva ich spoločné dieťa a následne ani vlastným deťom. Za všetku skazu Západnej civilizácie môžu muži co nedokážu povedať NIE. Radikálny feminizmus, komunizmus, transformeri a x ďalších zhubných ideológii a moderných náboženstiev adoruju prevažne Ženy a My sme urobili tu najväčšiu chybu ze sme im nepovedali jedno slovo. NIE.
crawler
Pred 3 mesiacmi
no cele to suvisi s financovanim odborov, ktore nemaju uplatnenie a potom generuju psychopatov aby si zarobili, ci uz aktivisti zo socialnej prace/politologie alebo psychologie...a podobne na zapade, viera sa nahradila sekularnym/vedeckym pristupom psychologov a tak to aj vyzera...
Gabo
Pred 3 mesiacmi
Ale veď máme upravenú ústavu s údajnou „hrádzou proti progresivizmu“, takže podobné excesy sa už predsa nebudú diať, nie? Realita ukazuje opak – budú sa diať naďalej. Doteraz som nepočul, že by sa táto koalícia systematicky zaoberala niečím tak fundamentálnym, ako je zdravý vývin nových generácií. Novela ústavy bola iba symbolickým gestom – ohlodanou kosťou hodenou vlastnému táboru, ktorý je už natoľko vyhladovaný, že mu ochotne stačí aj minimum. Výsledkom však nie je stabilita, ale ešte intenzívnejšia radikalizácia druhej strany. Takéto prípady sa nebudú eliminovať, ale množiť. Ak by mala súčasná vláda skutočný záujem o ochranu detí a o ich zdravý psychický vývin, konala by nie deklaratívne, ale systémovo: odstránila by fyzicky zo spoločnosti takýchto psychológov. Internetové priestory, kde sa deti navádzajú na sebapoškodzovanie a patologické sebadefinície, by boli pod priamym dohľadom špecializovaných orgánov a osoby, ktoré sa na takom navádzaní podieľajú, by boli takisto fyzicky eliminované zo spoločenského priestoru. Problémom nie je, že takéto riešenia neexistujú – problémom je, že ich môže presadzovať len ten, kto má skutočný záujem o ochranu detí. Nie ten, komu táto téma slúži iba ako rétorický nástroj a dekorácia vlastného politického marketingu.
Milada
Pred 3 mesiacmi
Tym, ze sme v spolocnosti postavili slobodu na piedestal bozskosti, sme nan postavili aj take javy, akym je tuzba co najviac sa vymykat z normalu a to od takeho vcelku neskodneho prejavu, akym je oblecenie (po uliciach vidime rozne divne typy s cierntmi vlasmi, potrhanymi pancuchami, sasovske nohavice-no budiz, aj ked v tom casto nic estetickeho niet) az po volu identifikovat sa ako nieco ine, cim v skutocnosti sme (zeny sa identifikuju ako chlapi a naopak, dokonca niekto ako pes-cim bizarnejsie, tym ohromujucejsie, co dava dotycnemu zrejme pocit vynimocnosti). Kedysi nam doma a -spominam si, ze to bolo, paradoxne- aj v socialistickej skole hovorili, aby sme vynikali hlavne cestnostou, pracovitostou, ochotou vzdy druhemu pomahat apod. Nejako sme na taketo staromodne rady, principy zabudli, resp. ich akosi nepocut, aspon nie casto, lebo ich prebili ine, hlavne suvisiace so slobodou (a s nou spojenou tuzbou byt co najviac originalnym). Co s tym? Netusim... Mozno pevna, sudrzna rodina, vyznavajuca vekmi overene hodnoty... Ale ked aj ta rodina je dnes v krize... 🥺