Hoci nesúhlasila, jej dcéru nazývali chlapcom. V slovenskej škole aj na detskej psychiatrii
Na Slovensku prvýkrát prehovoril rodič, ktorý nepodporuje transidentitu svojho dieťaťa. O tom, ako u nás odborníci utvrdzujú mládež v tom, že je transrodová.
Na Slovensku prvýkrát prehovoril rodič, ktorý nepodporuje transidentitu svojho dieťaťa. O tom, ako u nás odborníci utvrdzujú mládež v tom, že je transrodová.
Slovensko sa bežne nepovažuje za baštu transgenderizmu. Progresívny ekosystém nás naopak vykresľuje ako krajinu, kde bujnie nenávisť proti transľuďom. Vraj je Slovensko v otázke „rešpektovania práv“ transkomunity sto rokov za opicami.
V porovnaní s krajinami na západ od nás skutočne máme v téme transgenderizmu menej progresívne zákony. Zmeniť si záznam o pohlaví v dokladoch je tu o niečo ťažšie než v Česku a omnoho náročnejšie než v Nemecku alebo Belgicku. Aj v Španielsku už stačí iba vyplniť tlačivo na úrade a z muža je oficiálne žena.
No o tom, ako sa transideológii darí v školstve a v zdravotníctve, sa na Slovensku nehovorí. Verejne o tom až tak neprehovárajú podporovatelia transideológie, a rozhodne o tom mlčia jej odporcovia.
Jediný prípad, keď sa na Slovensku niekto verejne, hoci anonymne, ozval, som v roku 2024 zachytila pre Štandard. Vtedajší pedagóg strednej školy opísal, ako ho rodičia a vedenie školy nútili používať preferované zámená maloletej žiačky, teda predstierať, že dievča je chlapec.
No odvaha učiteľa chémie bola ojedinelým javom. Neozývajú sa učitelia a mlčia aj rodičia. V médiách hlavného prúdu a na pódiách dúhových podujatí občas počuť k davu prehovárať tie rodiny, ktoré transidentitu svojich detí podporujú, pričom z nich médiá aj aktivisti robia hrdinov.
Ešte nikdy sa však na Slovensku verejne neozval rodič, ktorý nepomýšľa na to, aby svojho potomka v jeho transidentite utvrdzoval. A ktorý chce svoje dieťa pred nástrahami transgenderizmu ochrániť. Až doteraz.
Denníku Marker sa podarilo získať svedectvo matky 21-ročnej dcéry, ktorá sa ako transrodová začala identifikovať v 15 rokoch. Z jej príbehu vyplýva, že slovenské školstvo a zdravotníctvo je v otázke transgenderizmu omnoho „progresívnejšie“, než by bežný človek čakal.
Keďže si želá ostať v anonymite, mamu dievčaťa s transidentitou budeme v článku volať Elena. Jej dcéru taktiež nazveme prezývkou, hovorme jej Klára.
Podľa Eleny bola ešte pred šiestimi rokmi Klára dievčatkom s dlhými vlasmi, ktoré v detstve milovalo ružovú a práve začínalo objavovať mejkap. „Nikdy predtým nemala problém s tým, kým je,“ povedala Markeru Klárina mama.
„Od malička bola však veľmi svojská, umelecky nadaná a nerozumela si veľmi s rovesníkmi,“ doplnila. Neskôr Elena podľa vlastných slov pochopila, že ide o jeden z prejavov Aspergerovho syndrómu. Ten sa považuje za menej závažnú formu autizmu.
Dievčatá s Aspergerom sú často vysoko nadané, ľahšie sa im preťažia zmysly, trpia čiernobielym videním sveta, a vedia sa obsesívne zamerať na jednu tému alebo činnosť. Podľa viacerých západných kritikov genderu je u maloletých na autistickom spektre transidentita obzvlášť rozšírená.
Klárina transidentita nastúpila podľa Eleny takmer zo dňa na deň. Jej dcéra sa začala identifikovať ako transrodová po tom, čo nastúpila na strednú školu v inom meste a musela preto bývať na internáte. „Na Vianoce som už doma mala dieťa s prefarbenými vlasmi, v pánskom saku, ktoré veľmi podráždene reagovalo na oslovenie svojím menom,“ hovorí Elena.
Všetko ešte zhoršili opatrenia počas pandémie, najmä s nimi súvisiaca sociálna izolácia. Klára sa podľa Eleny po návrate do školy nedokázala adaptovať a dostávala sa do konfliktov so spolužiakmi. Napríklad aj kvôli tomu, keď ju oslovili ženským menom.
No škola s oslovovaním Eleninej dcéry mužským menom a zámenami problém nemala. Pokračovali v tom dokonca aj po tom, čo ich Klárina mama poprosila, aby to nerobili.
Podľa svojich slov totiž Elena vedela, že nejde o „neutrálny čin“. Viacerí kritici gender ideológie odporúčajú preferované zámená a nové mená u maloletých nepoužívať. Jedným z dôvodov je, že sa tým povzbudzuje odtrhnutosť dieťaťa od reality.
Napriek tomu, že škola Klárinu sociálnu tranzíciu podporovala, problémy neustávali. „Jedného dňa mi zavolala pani riaditeľka, že dcérku nevedia nájsť. Báli sa, že si ublíži a volali mi, že si ju mám prísť ihneď vyzdvihnúť,“ povedala Markeru Elena.
Elena po tomto incidente s dcérou navštívila detského psychiatra. Okrem iného aj preto, že škola psychiatrickú intervenciu vyžadovala. Po sedení s Klárou psychiater Elene nariadil, že musí dcérinu identitu akceptovať. „Psychiater mi po 50 minútach rozhovoru s mojou dcérou osamote oznámil, že ona to takto cíti a ja sa s tým mám zmieriť,“ ozrejmila Markeru Elena, pričom sa podľa nej neostýchal podotknúť, že jej dcéra neakceptáciu svojej identity nemusí prežiť.
Elena však nebola bežným rodičom dieťaťa s transidentitou. Tému, ku ktorej v anglicky hovoriacom svete existuje mnoho svedectiev rodičov aj detrans ľudí, mala naštudovanú.
„V tom čase som už vedela, že ide o bežný naratív aktivistov a ostal mi nad touto vetou rozum stáť,“ povedala o psychiatrovom výroku Elena. Keďže je však na Slovensku nedostatok detských psychiatrov, nemohla si veľmi vyberať. Pokúsila sa lekára preto radšej dovzdelať.
Podľa vlastných slov mu Elena povedala o problematike sociálnej nákazy a jej šírenia v dievčenskom rovesníckom prostredí, pričom ako príklad z minulosti spomenula anorexiu. Psychiatrovi sa tiež snažila vysvetliť, že na internetových fórach si mladí ľudia s rodovou dysfóriou radia, čo povedať lekárom, aby im umožnili rýchlejší prístup k hormónom a operáciám.
„Psychiater sa ma na to spýtal: prečo by to robili? A vždy, keď som s ním chcela skonzultovať podobnú informáciu, znervóznel a poslal ma preč z ambulancie,“ prehovorila Elena o lekárovej neochote zaoberať sa dcériným psychickým zdravím.
Klára medzitým absolvovala hospitalizáciu na detskej psychiatrii. Aj tam sa však k dievčaťu správali ako k chlapcovi. „Bohužiaľ som zistila, že aj tu moje dieťa oslovujú mužskými zámenami a volajú ju menom, ktoré si ona vybrala,“ posťažovala sa Markeru Elena.
Okrem genderovej dysfórie Kláre počas pobytu na detskej psychiatrii určili ďalšie diagnózy a nasadili jej silné psychofarmaká, ktorých vedľajšie účinky dievčaťu bránili normálne fungovať. Psychiater, ktorý mal Kláru v ambulantnej starostlivosti, zároveň stále trval na tom, že dievča je chlapcom. Vytrval v tom až do času, keď sa Klára blížila k dospelosti.
„Na poslednej návšteve u pána psychiatra mi tento oznámil, že moje dieťa si želá tranzíciu a ja s tým nemôžem nič urobiť, keďže už mala mať o dva mesiace osemnásť,“ povedala Klára. „Medicínska tranzícia“, o ktorej psychiater hovoril, znamená užívanie hormónov opačného pohlavia a chirurgia. Na Slovensku je povolená od 18 rokov.
Na Eleninu námietku, že tranzícia jej dcére ublíži, psychiater odvetil: „Ale ona chce mať penis.“ Klára sa tiež mamy po tejto návšteve opýtala, či ju veľmi nenávidí. „Čo jej asi mohol povedať, keď si toto myslela?“ spýtala sa Markeru Elena a doplnila, že sa následne rozhodla dcéru k tomuto psychiatrovi už nikdy nezobrať.
Elena tiež postupne dcére vysadila psychiatrické lieky, ktoré podľa jej slov Kláre vôbec nepomáhali. Čo sa týka transidentity, Klárina mama dúfala, že sa jej dcéra postupom času „vráti k sebe“. Aby dcére pomohla, ďalej sa venovala štúdiu problematiky cez knihy, články či podcasty.
Z nich sa podľa vlastných slov dozvedela, že s dcérou nesmie o jej transidentite polemizovať. „V minulosti pri akomkoľvek pokuse o rozhovor sa do seba uzavrela a prestala so mnou úplne komunikovať,“ uviedla Elena.
Prince of Earth
Pred 5 mesiacmi
Srdcervuci pribeh zo života. Súcitim s matkou.
Jozef
Pred 5 mesiacmi
Mali by sme si začať hovoriť ktoré školy v tomto idú aby sa ľudia varovali. Začínam sa báť o svoje deti hoci sú ešte malé.
Dana
Pred 5 mesiacmi
Veľmi smutné čítanie, úprimne sucitim s mamičkou.
MartinX
Pred 5 mesiacmi
Hrôza. Predstavme si psychiatra, ku ktorému príde pacient zvažujuci samovraždu. A on mu povie, nech skočí z okna. Toto sa bude musieť riešiť aj v trestnoprávnej rovine. Asistencia zmeny pohlavia by mala byť trestaná ako asistencia samovraždy. Len kto to schváli? Máme ľavicovú koalíciu, kde je súčasťou aj progresívny Hlas. Opozícia je čistý progresivizmus, aj niekedy pragmatická SaS po odchode Sulíka rieši “blbosti”. Pridružený “konzervatívny” prívesok KDH je trpený len dovtedy, kým sa nebránia ich agende. Ostatná zmena ústavy sa stala len ako výsledok mocenských pokusov o rozbitie opozície v kombinácii s “rebelmi” a jej schválenie prekvapilo najviac tých, ktorí za ňu hlasovali.
A.Mens
Pred 5 mesiacmi
Pred zhruba dekadou podpisalo vyse 100 slovenskych lekarov, psychologov, psychiatrov, psychologov a dalsich obornikov vyzvu proti rodovemu scitlivovanou deti a proti vplyvu gender ideologie na deti. Kde su tito ludia teraz? Preco ich viac nepocut vo verejnom priestore? Pokial pani z clanku hlada na koho sa obratit mozno by som zacal pri zozname signatarov.