Lož v politike

Pod lojalitou k tomu, kto platí, si však nepredstavujme daňových poplatníkov, z ktorých prostriedkov sú politici štedro vydržiavaní. Politik, respektíve úradník, je lojálny k inštitúcii, ktorá s prostriedkami daňových poplatníkov hospodári. Tak sa stane, že politik lojálny Európskemu parlamentu alebo NATO presadzuje nezmysly či nepravosti, ktorým neverí, na škodu občanom, ktorí ho zvolili.

S politickým životom v lži je to tak, že lož nie je diskvalifikáciou. Lož je kvalifikáciou. A pretože, ako je známe, kto klame, ten aj kradne, máme len skromnú nádej, že z politiky vzíde niečo dobré.

Z dostatočného odstupu je zrejmé, že striedaním politikov pri moci sa systém nemení. Tých, čo zlyhali a preto prehrali, samozrejme, netreba ľutovať. Lenže z tých, ktorí ich vystriedajú, býva úžitok len zriedka. Zmeny, ktoré v rámci existujúceho systému prichádzajú do úvahy, sú len kozmetické. Systémových zmien sa politici boja, preto ich skôr počuť vysvetľovať, prečo niečo nejde, než aby sme ich videli niečo chybné napravovať.

Politický život v lži sa vyznačuje kontinuitou. To, čo je predmetom opozičnej kritiky, sa následne stane vládnou praxou, a to, čo porazení robili, keď boli pri moci, potom z opozičných lavíc vášnivo kritizujú. Zatiaľ čo v praxi sa striedaním politikov mnoho nemení, ich verbálne konfrontácie vzbudzujú dojem politickej dynamiky.

Búrenie sa v pohári vody je symptómom úpadku, a čím je úpadok politiky hlbší, tým menej stačí ľuďom povoliť uzdu a osladiť život, aby verejnosť uverila vo svetlo na konci tunela. Čím dlhšie sa však klame, tým viac sa verejnosť v tuneli cíti doma a za svetlom sa neponáhľa.

Najväčšou politickou hádankou, na ktorú nikto nepozná odpoveď, je otázka, či je mysliteľný politický život v pravde. Išlo by o rehabilitáciu politiky alebo o jej popretie, ak by politici za všetkých okolností volili pravdovravnosť? Pozdvihla by pravda pospolitý ľud, alebo by do spoločnosti vniesla chaos? Pravda oslobodzuje, ale zároveň sa každý pre pravdu najviac hnevá. Čo by so spoločnosťou spravilo priznanie politikov, že riešia, na čom sa dá zarobiť, nie to, čo je dobré pre ľudí?

Ako by sa občania tvárili, keby im naplno povedali, že skôr, než riskovať, že ľuďom s jedlom porastie chuť, je istejšie držať ich na diéte? Že úlohou politiky je ľudí ovládať, nie im slúžiť? Že vo voľbách sa nevolí správca, ale dozorca?

Politický život v lži by sa sotva presadil, keby svet nechcel byť klamaný, keby ľudia nedávali prednosť ilúzii pred bezútešnou skutočnosťou a keby človek neodvracal zrak, keď mu hrozí poznanie, že politikom naivne naletel.

Človek radšej prehliadne, že bol oklamaný, ako by mal pripustiť, že je hlupák, ktorý sa nechal oklamať. Čo je však najhoršie, politický život v lži je kompatibilný so spoločnosťou, ktorá sama inklinuje k životu v lži. Či politika kopíruje spoločenské pomery, alebo spoločenské pomery kopírujú politiku, nie je podstatné. Nie je totiž pravdepodobné, že občania budú vyčítať politikom niečo, čo tolerujú sami sebe. Lož sa bridí len tomu, kto usiluje o život v pravde.

Z toho je jasné, kadiaľ vedie cesta k náprave politiky aj spoločnosti zároveň. Vždy to začína pri človeku.