Silvestrovské odpočítavanie

Všetko bilancovanie a všetky predsavzatia, ktorých sa dopúšťame na prelome roka, súvisia s otázkou, čo je v živote dôležité. Správna odpoveď znie: všetko. Na všetkom, čo človek robí, záleží. Presnejšie povedané, záleží na všetkom, čo človek práve robí. Pretože prítomná chvíľa je to jediné, čo naozaj máme, čo nám nikto nemôže vziať. Prítomná chvíľa je pevný bod medzi tým, čo ešte nie je, a tým, čo už je preč.

Redukovať život na spomínanie a plánovanie je chyba, o ktorej sa nehovorí, ale oddávna sa o nej vie. Nespokojnosť s minulosťou, s ktorou už nič nespravíme, a strach z budúcnosti, ktorú nemáme vo svojej moci, sú ťažké bremená. Vláčime ich životom dobrovoľne, v naivnom presvedčení, že inak sa nedá.

Iba ten, kto si je priebežne vedomý svojej prítomnosti, má minulosť, ktorá dáva zmysel, a zároveň má nádej na zmysluplnú budúcnosť. Byť zodpovedný a dôsledný v tom, čo práve prežívam, je kľúč ku všetkému, čo bolo aj bude. Dobre to vyjadruje upozornenie mystikov, že „nežije ten, kto mieni žiť“, alebo ako sa stoici vysmievajú strachu zo smrti: „Pokiaľ som, smrti niet, a ak je smrť, potom už nie som. Čoho sa teda báť?“

Zmätok, do ktorého sa prepadá svet, je zrkadlením zmätku, ktorý ovládol naše vnútro. Ak sa sťažujeme osudu, je to plač na nesprávnom hrobe, pretože len na nás záleží, či sa zmätku, ktorý nás obklopuje, otvoríme. Či prenajmeme svoje vnútro nejakej zhovädilosti.

Na štedrovečernom bilancovaní a novoročných predsavzatiach nie je nič zlé. Je však dobré mať na pamäti, že chvíľa, keď treba konať, je teraz. To, čo môže počkať, nie je dôležité. A to, čo raz nebude chýbať, je nanič už teraz. Zháňať sa po tom, čo nám raz bude prekážať, je rovnaká márnosť, ako ľahkomyseľne premárniť chvíľu, ktorá sa nikdy nevráti.

Prelom roka je príležitosťou uvedomiť si čas. Započúvať sa do odpočítavania, ktorým sa v skutočnosti nič neskončí a nič nezačne, pretože to dôležité na čase je, že nás sprevádza, že to my sme v skutočnosti časom, to my sme tým dôležitým, čo sa v čase deje, tým, čo nepominie, pokiaľ plynie a trvá.

Niekto nájde zmysel života až v starobe, potom čo väčšinu času premárnil tým, že sa za niečím obzeral a niečo vyzeral. Niekto sa s darom poznania zázračne narodí a celý život má času na rozdávanie. No a potom sú tu ľudia, ktorí sú časom vláčení, večne pred niečím utekajú a za niečím sa márne ženú. A osudom týchto nešťastníkov je svet drsný, chamtivý, nemilosrdný, vojnový. Svet, ktorý nestojí za život… Predsavzatie? Nikdy nie je neskoro týmto nešťastníkom ponúknuť pomocnú ruku. Nájsť si na nich čas.