Tma z Betlehemu, tanec z Jeruzalema

„Veľkolepé na tomto národe kedysi bolo, že veril v Boha. 

Verí teraz už iba sám v seba?“

Hannah Arendtová v roku 1963 o židovskom národe

Krátko pred Vianocami sme s priateľmi navštívili Betlehem a Jeruzalem, prišli sme sem urobiť rozhovor s Jeho blaženosťou Pierbattisom Pizzaballom, latinským patriarchom a kardinálom katolíckej cirkvi, ktorý sídli v starom meste v Jeruzaleme. Túžili sme s kolegami urobiť rozhovor, ktorý povie niečo o situácii v Gaze a Izraeli, že sa na tragédiu, ktorá sa tam odohráva, pozrieme očami najvyššie postaveného katolíka na Blízkom východe. Podarilo sa, rozhovor bude možné vidieť v januári ako špeciálne vydanie relácie Do kríža v Slovenskej televízii.

Bol to ťaživý rozhovor, rozprávali sme sa veľa o utrpení, ale ťaživá bola celá cesta. Dovoľte, aby som sa počas vianočných dní s vami podelil o pár postrehov z Betlehemu a Jeruzalema.

Vycestoval som v nedeľu popoludní, po príchode som ochorel a dva dni strávil s horúčkou v hotelovej izbe. Musel som zrušiť naplánované stretnutie s novinármi z magazínu +972, dve ďalšie stretnutia išli rovnako bokom. Keďže od marca začne do Tel Avivu lietať pravidelná linka z Bratislavy, azda sa podaria v náhradnom termíne. Budúci rok si pripomenieme 20 rokov od smrti Rudolfa Vrbu, jeho odkaz a život sú mimoriadne silné, budeme sa im obsiahlo venovať. Vrba nielenže ušiel z Auschwitzu a ukázal odvahu ako málokto, on mal osobitý problém s Izraelom, na jeho dôvody sa nesmie zabudnúť. Nie na Slovensku. Tak mi to kedysi zdôrazňovala jeho prvá žena Gerta.

V utorok večer prišli kolegovia kameramani a presunuli sme sa do Betlehemu. Prechod z Izraela na územie Palestíny na Západnom brehu bol bezproblémový, spomalili sme, cez jednoduchý, no funkčný systém asi tuctu retardérov vyrezaných do betónovej cesty to nejde inak.

Bývame v kresťanskom hoteli, je obrovský, kapacita 450 miest, ale pôsobí to tu prázdno. Ulice sú vyľudnené, áut minimum, vo fast-foodoch so shawarmou stretávame iba personál. Na hotelových raňajkách na druhý deň ráno sme v celej jedálni piati. Keď odchádzame, príde mladý Francúz, je sám.

Ideme navštíviť sirotinec neďaleko Betlehemu, čakáme na taxík. Pýtam sa zatiaľ na recepcii, koľko majú hostí. „Spolu je nás v hoteli 15,“ odpovie recepčný, je to zlé, ale rýchlo sa usmeje, „od marca už snáď začne sezóna“. Nedarí sa im posledné dva roky. Pýtam sa, odkiaľ k ním chodia turisti. „Na Vianoce prichádzajú kresťania z Palestíny, v podstate nikto iný. Cez rok prichádzajú kresťania z Indie, Nigérie alebo Rumunska.“ Som prekvapený, pretože to Rumunsko zdôrazní, „áno, Rumuni, zmenilo sa to“. Taliani, Poliaci a ďalší chýbajú.

Prichádza taxík. Cestujeme smerom do sirotinca, minieme vysoký múr, ktorý oddeľuje Izrael od Palestíny, musí mať 8, možno aj 10 metrov. Je ako hradby. Vyrástol rýchlo, až príliš rýchlo.

Vstup do sirotinca je náročný, brána na diaľkové ovládanie, chvíľku čakáme, prichádza rehoľná sestra Františka, Slovenka. Pôsobia tu tri sestričky, objekt je starší ale dobre postavený, múry pevné, okná staré, ale slúžia. Nachádza sa tu nemocnica, penzión, malý kostolík, kaplnka, sirotinec. Prichádzame s cieľom urobiť krátku filmovú reportáž, sestrička nám ukáže priestory, vidíme, kde deti spia, kde sa hrajú, detské záchody, kuchynka, je tu 45 detí do 6 rokov. Vedľa je ešte denný stacionár pred ďalších 50 detí.

Dve malé deti, ešte nevedia chodiť, sa k nám posúvajú v chodiacich pavúkoch. Sú potichu, majú uprený silný pohľad. Až keď sa presunieme do chodby, kam sa nedostanú, jedno sa hlasito rozplače. Sestra Františka sa vráti, utíši ho. Ešte niekoľkokrát sa to zopakuje.

„Sú to nechcené deti, nikto o ne nemal záujem,“ hovorí nám sestra. Čo to znamená? „Vidíte toho chlapca? Našli ho pri kontajneri, krátko po narodení, iné deti mu chodili liať do úst vodu, bol tam tri alebo štyri dni, doniesli nám ho v zúboženom stave, ale prežil.“ Viacero detí je viditeľne poškodených, sestra uhádne našu otázku. „Sú tu deti, ktoré sa nemali ani narodiť. Boli počaté incestom, niekedy otcovia znásilnia dcéry, inokedy netere, ak by sa niekto dozvedel, že sú tehotné, zabili by ich. Tie dievčatá.“

Strasie ma chlad. Mám okolo seba dve a potom tri úplne malé deti, pýtajú sa na ruky, zdvihnem ich. Dám im letmý bozk na čelo, znovu majú ten silný pohľad. Musím si utrieť oči. 

Stal sa tu prípad, ktorý ilustruje, aké temno môže byť v Betleheme. Mladé dievča, mohlo mať okolo 15, nosilo dieťa, bálo sa otca a svojej rodiny. Ušla. Skryla sa u nás. Našli ju tu a hodiny presviedčali najskôr sestry, potom aj ju, aby sa nebála, že ju chcú prijať naspäť, že sa o ňu aj jej dieťa postarajú. Sestričky jej nemohli brániť, iba povedali, že sa musí sama rozhodnúť, keď bude chcieť, môže ostať a postavia sa za ňu. Rozprávali sa hodiny, bála sa, dlho váhala. Napokon odišla. Keď odišli von, zabili ju.

Nedokážem nič povedať, hučí mi z toho v hlave. Bezradnosť, prázdno. A islam.

Sme v Betleheme, sú Vianoce, hľadám útechu. Sestra povie, ako trpí, keď musia šesťročné deti, ešte maličké a závislé na starostlivosti, odovzdať do sociálneho ústavu. „Trpím, plačem, povzbudzujem sa iba tým, že im aj sebe hovorím, deti, stretneme sa v nebi.“

Nikoho nekrstia, ohrozili by tým celú misiu. Iba nezištne pomáhajú. Ľudské dobro a zlo sa tu dotýkajú každý deň. Spomeniem si na vetu Benedikta XVI., že ak má mať utrpenie nejaký zmysel, že je v tom, ak robí ostatných ľudí lepšími.

Sestra robila predtým v Gaze, všetkému čo sa tam deje, rozumie. Pýtam sa jej, kto má podľa nej horšiu situáciu, či deti tu v sirotinci, alebo tie v Gaze. Nezaváha. „Samozrejme, že tieto deti. V Gaze je to hrozné, ale deti tam majú rodinu. Tieto deti nemajú nikoho. Navždy zostanú sami, nemajú perspektívu, nemajú sa ako oženiť, vydať, všetko tu organizuje rodina a oni ju nemajú, trpia.“

Musíme odísť, tlačí nás čas, ale najmä to všetko hrozne bolí. Sťahujem jedno dieťa z rúk, nechce ísť dole, hovorím s ním po slovensky, som rád, že mi nerozumie. Jeho oči vidím ešte aj dnes. Je to ozajstný koniec sveta, všetky cesty sú tu krížové. Adopcie zakázané. Poteší ma aspoň to, že im pomáhajú aj viacerí moslimovia. Je v tom nádej? Musí byť.

Prechádzame do Jeruzalema. Čaká nás rozhovor s kardinálom Pizzaballom, ale ešte predtým stretnutie s Wadie Abunassarom. Vyzerá na 60, arabský kresťan a občan štátu Izrael, má dobré kontakty aj spôsoby, kultúrny a politicky rozhľadený muž. Pozná Slovensko, má to u nás rád.

Stretávame sa na recepcii hotela Notre Dame, patrí Svätej stolici, z terasy na streche je pekný výhľad na Jeruzalem, ale tá je teraz zavretá. Ponúkajú chutnú šošovicovú polievku, lasagne a niektoré talianske jedlá, šaláty, dobrú kávu.

Rozprávame sa o kresťanoch. Dozviem sa celý rad smutných správ. Aj Wadie Abunassar má ten dar, že o ťažkých veciach hovorí s úsmevom, ľahšie sa potom znášajú. 

„Asi tretina kresťanov chce odísť alebo už odišla, tretina si to nemôže dovoliť, ale keby bola príležitosť, neváhali by. Posledná tretina chce ostať, ale nemá žiadnu dôveru, žije v strachu, „keby som vám povedal, že spím dobre, klamal by som vám,“ povie.

Kresťania čelia problémom z troch, ak nie štyroch strán naraz. „Pragmatickí Židia sa vytrácajú, je ich menej a menej, Židia sa stávajú viac radikálni. Ale aj umiernení moslimovia sú len ako by na 'survival mode', prežívajú. Vplýva na to všetko, čo sa deje tu a okolo, v Sýrii vládnu radikáli, v Egypte sa to tiež zhoršilo, tlak prichádza aj na palestínskych moslimov z cudziny. No a Európa, tá sa úplne vytratila. Kedysi ste boli pre nás ako kyslík, teraz už Európy niet.“

Zavediem reč na Američanov. Ak má niekto vplyv na Izrael aj Sýriu či Egypt, sú to predsa Američania. Silné pozitívne gesto tu predsa nedávno bolo. Keď navštívil Jeruzalem viceprezident JD Vance, nenechal sa fotografovať pri Múre nárekov, ale pri Božom hrobe. Na kresťanov sa odvoláva aj Trump, no a máme amerického pápeža, tiež bol nedávno v regióne. Čo teda Američania, pýtam sa.

„Keby ste sa ma to spýtali verejne,“ usmeje sa, „odpovedal by som diplomaticky, aká je ďalšia otázka.“ Situácia je teda zlá. Američania sa nestarajú, či ak chcete, necítiť, že by sa starali. Ani nový pápež.

Horšie je, keď robia problémy. „Evanjelikáli a americkí sionistickí protestanti sú viac časťou problému, nie riešenia. A oni majú hlas. Nedokážu porozumieť, že my nemôžeme z moslimov robiť svojich nepriateľov, že vedľa nich žijeme a budeme žiť,“ povie pán Abunassar.

Pred časom sa stalo, že izraelskí osadníci zaútočili na chrám a arabských kresťanov v Taibe. Je to jediné väčšinovo kresťanské miesto v Palestíne. Na miesto vycestoval americký veľvyslanec Mike Huckabee, bývalý guvernér štátu Arkansas, republikánsky politik, neúspešne kandidoval aj na prezidenta. Je to evanjelikál a sionistický kresťan. Je presvedčený, že Bohu a Amerike slúži najlepšie tým, ak podporuje Izrael. 

Nedávno na pôde ambasády dokonca prijal izraelského špióna Jonathana Pollarda, ktorý Ameriku poškodil. Huckabee vyvolal pozornosť, ale škandál bol z toho iba v niektorých kruhoch. Každopádne, po jeho návšteve židovskí osadníci domácich kresťanov napadli ešte agresívnejšie, a oni odvtedy vedia, že sa už nemajú chodiť nikam sťažovať. Nestalo sa nič. Jeden z nich mal povedať, že sa bojí zahnať už aj na somárika, keď prejde na jeho pozemok.

Wadie Abunassar: „Poviem vám, ako vyzerá problém. 11. mája napadli moslimskí Palestínci pri mojom dome Židov. Zasiahla polícia, väčšina z nich skončila vo väzení, 90 percent účastníkov bolo potrestaných. Na druhý deň napadli radikáli moju rodinu, fyzicky zaútočili na tri moje dcéry. Nikto nebol potrestaný, chýbajú dôkazy.“

Židovskí osadníci už berú zem aj arabským kresťanom, keď sa títo sťažovali na IDF, zatkli ich. Zatkli poškodených, nie vinníkov. Nedokážu s tým nič robiť. Nemajú sa kam obrátiť. Rozprával som sa o tom s kardinálom Pizzaballom, jeho odpoveď bude v relácii Do kríža.