O krajine bez vnúčat a starých rodičov

Ak v mojom živote nenastane nepredvídateľná tragická udalosť, budúci máj oslávim 32 rokov. Hoci ma delia dekády od toho, aby som sa mohol nazvať pamätníkom, predsa len ide o vek, v ktorom človek začína vnímať širšie zmeny. Technologické, kultúrne, politické.

Moje najbližšie okolie, moja rodina, sa však za tri desaťročia zmenila v porovnaní s rodinami mojich priateľov, spolužiakov či známych v podstate veľmi málo. Našťastie.

Najväčším benefitom udržania tohto status quo je fakt, že mi stále žijú traja zo štyroch starých rodičov. Nielen prežívajú, ale skutočne žijú. Všetci sa totiž tešia dobrému zdraviu a roky im pribúdajú s patričnou dôstojnosťou.

Moji starí rodičia ma sprevádzali pri všetkých drobných aj veľkých radostiach. Od karnevalov v škôlke, hrania futbalu na dvore, vozenia na hudobnú výchovu cez maturitu alebo promócie až po svadbu a narodenie mojich dvoch synov.

Tento idylický obraz, ešte v minulom storočí v populácii taký všedný, sa však pod ťarchou rozsiahlych demografických zmien začína aj zo Slovenska postupne vytrácať. Na vine je predovšetkým kombinácia dvoch, respektíve troch trendov.

Podľa najnovších dát Štatistického úradu SR už atakuje priemerný vek matky pri pôrode na Slovensku hranicu 30 rokov. V Bratislave sa už dostal cez úroveň 33 rokov. Každým ďalším rokom sa pritom tento ukazovateľ posúva nahor v priemere o 0,1 až 0,2 roka.

Zároveň, priemerná dĺžka života na Slovensku osciluje okolo hranice 78 rokov. U mužov predstavuje niečo menej ako 75 rokov, u žien ide s výrazným náskokom o vyše 81 rokov. Pokiaľ berieme do úvahy počet rokov zdravého života, teda bez obmedzení aktivity, u mužov ide o menej ako 57 rokov, u žien viac ako 58.

Už pri aplikovaní základných poznatkov z matematiky, štatistiky a prognostiky je zrejmé, že máme problém. Slovensko sa totiž pri súčasných trendoch stáva krajinou, z ktorej doslova miznú vnuci, vnučky, babky a dedovia.

A ak aj starí rodičia ostanú súčasťou rodín a výchovy, svoje vnúčatá budú sledovať skôr pasívne, s krabičkou liekov v taške, barlou v ruke a kognitívnymi schopnosťami dávno za zenitom.

Pri pohľade na priemerné hodnoty v tabuľkách vôbec najviac utrpí vzťah starého otca so svojim vnukom/vnučkou, ktorý sa narodí ako druhé či nebodaj ďalšie dieťa do bratislavskej rodiny. V tomto prípade sa už začíname dostávať na hranu. Na hranu života a smrti.

Hoci to znie hrozne, bezvýchodiskový pesimizmus je zatiaľ predčasný. Stále ide len o priemerný a nie celkový obraz, bude trvať dlhé roky, kým táto demografická bomba naplno exploduje, a navyše, vo viacerých častiach Slovenska je situácia výrazne priaznivejšia.

Napriek tomu platí, že čím skôr problém pomenujeme, tým lepšie. Pretrhnutie rodinnej väzby, ktorá je po rodičovskej a súrodeneckej spravidla tretia najbližšia, totiž vyvoláva celý rad negatívnych javov v individuálnej aj spoločenskej rovine.

Zo psychologického hľadiska poskytujú starí rodičia vnúčatám pocit bezpodmienečného prijatia a sú pre ne chodiacou kronikou rodinnej identity, ktorá im pomáha pochopiť, kam patria. Deti sa tiež pri nich učia prirodzenému rešpektu k starším a zvládaniu problémov, s ktorými sa doma nestretnú.

Interakcia tohto typu má tiež pozitívny vplyv na zdravie, fyzické aj mentálne. Ako uvádza Americká kardiologická asociácia, štúdia z roku 2016 zistila, že polovica starých rodičov, ktorí sa aspoň príležitostne podieľali na živote svojich vnúčat, mala väčšiu pravdepodobnosť, že sa dožije o päť rokov viac, ako tí, ktorí sa do života vnukov a vnučiek nezapájali vôbec. A v štúdii z roku 2014 výskumníci uviedli, že starí rodičia, ktorí sledovali svoje vnúčatá jeden deň v týždni, mali vyššie kognitívne skóre ako tí, ktorí tak nerobili vôbec.

Z pohľadu demografie sú tiež starí rodičia jedným z kľúčových predpokladov pre vznik mnohopočetných rodín. Ich emočná podpora a starostlivosť o deti je podľa výskumu fínskych vedcov z roku 2014 dôležitá pre ochotu rodičov mať ďalšie dieťa, najmä v bohatších krajinách.

Hoci je to okrajovejšie, opomenúť nemožno ani ekonomický benefit. V spoločnosti plnej aktívnych starých rodičov sa zužuje priestor na platenie drahých opatrovateliek a otvára sa možnosť finančnej výpomoci rodine, a to aj smerom k vnúčatám v čase, keď majú rodičia pri štarte do života hlbšie do vrecka.

Zo sociálnej perspektívy zas starý otec a stará mama môžu byť akousi hrádzou proti progresivizmu. Početné ankety, vrátane minuloročného prieskumu agentúry Focus o postoji Slovákov ku kultúrno etickým otázkam ukázali, že mladí ľudia sú najviac liberálni v otázke manželstiev homosexuálov, adopcii detí pármi rovnakého pohlavia či pri potratoch. Na opačnom konci tradične stoja starší obyvatelia.

Riešenie, ako tento trend zvrátiť, je jednoduché: neutekať pred rodičovským poslaním a mať deti skôr. Netreba pritom aplikovať prax 19. storočia, ale rozdielovým by bol už len návrat ku stavu pri vzniku republiky v roku 1993, keď bol priemerný vek matky pri pôrode na Slovensku približne o päť rokov menší, teda približne 25 rokov. Táto hranica je, mimochodom, najvhodnejšia z biologického aj psychologického hľadiska.

Hoci experti majú pravdu v tom, že mladí majú pri včasnom zakladaní rodiny more objektívnych prekážok katastrofálnou dostupnosťou bývania počnúc a zdravotnými problémami s plodnosťou končiac, toto vysvetlenie zďaleka nepostačuje. Najviac detí a v najskoršom veku sa totiž rodí v podmienkach, ktoré si človek prvého sveta ani len nevie predstaviť.

Omnoho viac bariér leží v subjektívnej rovine, v nás samých. Nedá sa to poprieť. Reč je o mentálnej nezrelosti, neschopnosti nadväzovať stabilné vzťahy, uprednostňovaní materiálna pred duchovnom, prehnaných obavách z rodičovstva alebo o jednoduchej pohodlnosti.

Aj pri tejto téme teda platí klišé o tom, že kde je vôľa, tam je cesta. Verme preto, že ju nájdeme. A že krajina bez vnúčat a aktívnych starých rodičov ostane len námetom na dystopickú knihu.