Začiatkom júna diskutoval Peter Števkov s redaktorom Postoja Christianom Heitmannom o vojne na Ukrajine. Diskusia sa uskutočnila počas Bratislavských Hanusových dní a držala sa oxfordských pravidiel.

Obaja rečníci si pripravili úvodný vstup, pričom sa mali vyjadriť k príčinám vojny, súčasnej situácii a k otázke zmierenia. Prinášame vám text príspevku Petra Števkova ako aj záznam celej diskusie.

Vážené dámy a páni, prajem Vám dobrý večer.

Nejde len o Ukrajinu.

Keď v roku 1949 vzniklo NATO, išlo o výsledok stratégie zadržovania, ktorú do veľkej miery formuloval George Kennan. Často opisovaný ako „najvplyvnejší americký diplomat 20. storočia“, Kennan rozumel logike imperiálneho preťaženia a z toho vyplývajúcej potreby definovania a ochrany kľúčových národných záujmov.

V 90. rokoch, keď sa Washington rozhodol rozšíriť NATO na východ, bol to takmer 100-ročný Kennan, kto varoval, že tento krok „roznieti nacionalistické, protizápadné a militaristické" názory Rusov, ktorí preto budú „reagovať dosť nepriaznivo“.

V roku 1998 smutne poznamenal: „Toto bola moja životná práca a bolí ma, keď vidím, ako sa to nakoniec dobabralo.“

Bolo by však zjednodušujúce tvrdiť, že vzťahy Moskvy a Západu pokazilo len rozširovanie NATO. USA svoj morálny kredit výrazne naštrbili vojenskými akciami proti Srbsku, Iraku či Líbyi. Moskva tiež s veľkým nepokojom sledovala, keď Washington v roku 2002 jednostranne odstúpil od zmluvy ABM, ktorá obmedzovala protiraketové systémy a tým zabezpečovala strategickú rovnováhu. Ba čo viac, Američania následne tieto systémy, ktoré teoreticky môžu byť použité na odpaľovanie jadrových striel, umiestnili v Poľsku a v Rumunsku. Dodajme, že v roku 2019 odstúpili aj od zmluvy INF o zbraniach stredného doletu, čím zvýšili ruskú zraniteľnosť voči prvému jadrovému úderu.

Rusov tieto kroky, spoločne s rozširovaním NATO na východ, mierne povedané, znervózňovali. Obzvlášť, keď sa v nových členských štátoch konali vojenské cvičenia Aliancie, ktoré simulovali raketové útoky na ruskú protivzdušnú obranu, tak ako tomu bolo v roku 2021 pri cvičeniach v Estónsku.

Červená čiara však bola Ukrajina. Ako totiž v roku 2008 písal z Moskvy vtedajší veľvyslanec USA a neskorší šéf CIA William Burns:

„Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu, nielen pre Putina, najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Počas viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od poskokov v temných zákutiach Kremľa až po najostrejších Putinových liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO vnímal inak ako priamu výzvu ruským záujmom.“

Napriek tomu v roku 2008 na samite v Bukurešti prijalo NATO vyhlásenie, že Ukrajina sa členom Aliancie stane. A až do začiatku rusko-ukrajinskej vojny vo svojich dokumentoch túto politiku potvrdzovalo. Keď v roku 2014 prišiel prevrat na Majdane, ktorý bol Západom podporovaný minimálne rétoricky, a tiež prvé pokusy o zákaz ruštiny, Moskva reagovala anexiou Krymu a podporou proruským separatistom.

Od tej doby sa Ukrajina postupne stávala členom Severoatlantickej aliancie. Síce nie de iure, ale de facto. Zvýšiť interoperabilitu ukrajinskej armády s NATO bolo koniec koncov jedným z deklarovaným cieľov niekoľkomiliardovej americkej vojenskej pomoci, ktorá na Ukrajinu pred vojnou prúdila. Zároveň sa v krajine udomácnila CIA, ktorá tam, ako informovali NYT, vybudovala sieť dvanástich základní určených aj na sledovanie pohybu ruských jednotiek.

Treba povedať, že ruská invázia na Ukrajinu bola protiprávnym a odsúdeniahodným činom. Som presvedčený, že neboli vyčerpané všetky diplomatické možnosti a Ukrajina v tom čase nebola pre Rusko bezprostrednou hrozbou. Ale naozaj môžeme povedať, že to bola vojna nevyprovokovaná?

Môžete namietať, že vojenská integrácia so Západom nevysvetľuje ruský útok, pretože pri vstupovaní Švédska a Fínska do NATO Moskva agresiou nereagovala. Takto nedávno argumentoval napríklad nemecký kancelár Friedrich Merz. Ide však o falošnú analógiu.

Keď za posledné poltisícročie Rusko čelilo vojenským vpádom, ktoré ohrozovali jeho štátnosť, vždy boli vedené cez územie Ukrajiny a Bieloruska. Platilo to o Poliakoch v 17. storočí, Napoleonovi v 19. storočí a Nemcoch v 20. storočí. Rusov oveľa menej znepokojuje, že nepriateľ ma v rukách územie jazernatého, zalesneného a z časti arktického Fínska, než ako keby získal stepnú Ukrajinu, ktorá pre Rusov vždy predstavovala mäkké podbrušie. Ešte aj tých Švédov vo veľkej severnej vojne porazili Rusi pri ukrajinskej Poltave.

Že cieľom Rusov bolo predovšetkým dosiahnutie ukrajinskej neutrality, potvrdzujú aj ukrajinskí vyjednávači, ktorí prvé mesiace vojny rokovali s Rusmi v Istanbule. Ukrajinský ambasádor Oleksandr Čalyj, ktorý sa mierových rokovaní zúčastnil, vyhlásil, že Putin „vyskúšal všetko“, aby dosiahol mierovú dohodu a snažil sa „nájsť veľmi reálny kompromis“.

Davyd Arachamia, ukrajinský parlamentný šéf Zelenského strany, tvrdil, že kľúčovou požiadavkou Ruska bola ukrajinská neutralita. „Boli pripravení ukončiť vojnu, ak by sme, podobne ako kedysi Fínsko, prijali neutralitu a zaviazali sa nevstúpiť do NATO. V skutočnosti to bol hlavný bod. Všetko ostatné sú kozmetické a politické ‚doplnky‘,“ povedal.

Aj bývalý Zelenského poradca Oleksij Arestovyč uviedol, že Rusko sa zaoberalo najmä obnovením neutrality Ukrajiny.

Tureckí sprostredkovatelia mierových rokovaní, ale tiež Izraelčania, potvrdili, že Ukrajina a Rusko boli ochotní uzavrieť kompromis. Podľa tvrdení Turkov a Izraelčanov sa však proces snažili sabotovať USA a Británia.

Bol to ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, ktorý mesiac po začiatku invázie pre Economist povedal: „Na Západe sú ľudia, ktorým dlhá vojna neprekáža, pretože by znamenala vyčerpanie Ruska, aj keby to znamenalo zánik Ukrajiny a bolo by to za cenu ukrajinských životov.“

Dva týždne nato priletel britský premiér Boris Johnson do Kyjeva, kde podľa denníka Ukrajinska pravda odovzdal odkaz, že s Putinom treba bojovať a nie rokovať. A tiež, že ak Ukrajina s Ruskom podpíše dohodu o bezpečnostných zárukách, USA a Briti sa nepridajú.

Či už článku Ukrajinskej pravdy veríme, alebo nie, faktom je, že politika vojenskej porážky Ruska a odmietania rokovaní sa stala oficiálnou západnou politikou. Zaznievala z úst Johnsona, generálneho tajomníka NATO Stoltenberga či od hovorcov amerického ministerstva zahraničia.