Diskusia o vojne na Ukrajine: Aký je pomer síl a aká má byť politika Slovenska

Začiatkom júna diskutoval Peter Števkov s redaktorom Postoja Christianom Heitmannom o vojne na Ukrajine. Diskusia sa uskutočnila počas Bratislavských Hanusových dní a držala sa oxfordských pravidiel.

Obaja rečníci si pripravili úvodný vstup, pričom sa mali vyjadriť k príčinám vojny, súčasnej situácii a k otázke zmierenia. Prinášame vám text príspevku Petra Števkova ako aj záznam celej diskusie.

Vážené dámy a páni, prajem Vám dobrý večer.

Nejde len o Ukrajinu.

Keď v roku 1949 vzniklo NATO, išlo o výsledok stratégie zadržovania, ktorú do veľkej miery formuloval George Kennan. Často opisovaný ako „najvplyvnejší americký diplomat 20. storočia“, Kennan rozumel logike imperiálneho preťaženia a z toho vyplývajúcej potreby definovania a ochrany kľúčových národných záujmov.

V 90. rokoch, keď sa Washington rozhodol rozšíriť NATO na východ, bol to takmer 100-ročný Kennan, kto varoval, že tento krok „roznieti nacionalistické, protizápadné a militaristické" názory Rusov, ktorí preto budú „reagovať dosť nepriaznivo“.

V roku 1998 smutne poznamenal: „Toto bola moja životná práca a bolí ma, keď vidím, ako sa to nakoniec dobabralo.“

Bolo by však zjednodušujúce tvrdiť, že vzťahy Moskvy a Západu pokazilo len rozširovanie NATO. USA svoj morálny kredit výrazne naštrbili vojenskými akciami proti Srbsku, Iraku či Líbyi. Moskva tiež s veľkým nepokojom sledovala, keď Washington v roku 2002 jednostranne odstúpil od zmluvy ABM, ktorá obmedzovala protiraketové systémy a tým zabezpečovala strategickú rovnováhu. Ba čo viac, Američania následne tieto systémy, ktoré teoreticky môžu byť použité na odpaľovanie jadrových striel, umiestnili v Poľsku a v Rumunsku. Dodajme, že v roku 2019 odstúpili aj od zmluvy INF o zbraniach stredného doletu, čím zvýšili ruskú zraniteľnosť voči prvému jadrovému úderu.

Rusov tieto kroky, spoločne s rozširovaním NATO na východ, mierne povedané, znervózňovali. Obzvlášť, keď sa v nových členských štátoch konali vojenské cvičenia Aliancie, ktoré simulovali raketové útoky na ruskú protivzdušnú obranu, tak ako tomu bolo v roku 2021 pri cvičeniach v Estónsku.

Červená čiara však bola Ukrajina. Ako totiž v roku 2008 písal z Moskvy vtedajší veľvyslanec USA a neskorší šéf CIA William Burns:

„Vstup Ukrajiny do NATO je pre ruskú elitu, nielen pre Putina, najjasnejšou zo všetkých červených čiar. Počas viac ako dva a pol roka rozhovorov s kľúčovými ruskými hráčmi, od poskokov v temných zákutiach Kremľa až po najostrejších Putinových liberálnych kritikov, som zatiaľ nenašiel nikoho, kto by Ukrajinu v NATO vnímal inak ako priamu výzvu ruským záujmom.“

Napriek tomu v roku 2008 na samite v Bukurešti prijalo NATO vyhlásenie, že Ukrajina sa členom Aliancie stane. A až do začiatku rusko-ukrajinskej vojny vo svojich dokumentoch túto politiku potvrdzovalo. Keď v roku 2014 prišiel prevrat na Majdane, ktorý bol Západom podporovaný minimálne rétoricky, a tiež prvé pokusy o zákaz ruštiny, Moskva reagovala anexiou Krymu a podporou proruským separatistom.

Od tej doby sa Ukrajina postupne stávala členom Severoatlantickej aliancie. Síce nie de iure, ale de facto. Zvýšiť interoperabilitu ukrajinskej armády s NATO bolo koniec koncov jedným z deklarovaným cieľov niekoľkomiliardovej americkej vojenskej pomoci, ktorá na Ukrajinu pred vojnou prúdila. Zároveň sa v krajine udomácnila CIA, ktorá tam, ako informovali NYT, vybudovala sieť dvanástich základní určených aj na sledovanie pohybu ruských jednotiek.

Treba povedať, že ruská invázia na Ukrajinu bola protiprávnym a odsúdeniahodným činom. Som presvedčený, že neboli vyčerpané všetky diplomatické možnosti a Ukrajina v tom čase nebola pre Rusko bezprostrednou hrozbou. Ale naozaj môžeme povedať, že to bola vojna nevyprovokovaná?