Namiesto Slovníka sa jazykovedci na Slovensku venujú tretiemu rodu

Španielsky jazyk je z hľadiska počtu rodených hovoriacich druhý najpočetnejší jazyk na svete. Každá krajina, kde je španielčina úradným jazykom (a je ich 20) má pre starostlivosť o jazyk vlastnú akadémiu jazyka. Podľa slov súčasného prezidenta Španielskej kráľovskej akadémie sa táto ustanovizeň od roku 1713 a počas celej svojej histórie sústredila na tri základné oblasti, ktoré sú oporou jazyka: slovník, gramatika, pravopis.

Historické okolnosti Slovákom zariadili, že ich vrcholná ustanovizeň pre otázky jazyka, Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra SAV, bol založený v roku 1943. Zhodou okolností presne sto rokov po tom, ako sa hŕstke oduševnených vlastencov podarilo „podarovať“ slovenskému ľudu jednotnú (či skôr jednotiacu) mluvu, a tým aj povedomie národnosti. Tento rok sme si 28. októbra pripomenuli 210. výročie narodenia Ľudovíta Štúra – vedúcej osobnosti týchto nadšencov. Pozrime sa pri tejto príležitosti, ako sme na tom s tými „oporami jazyka“ u nás.

V roku 2021 vyšiel nateraz ostatný, štvrtý zväzok Slovníka súčasného slovenského jazyka, obsahujúci heslá od písmena O po Pn. Pripomeňme, že 1. zväzok (heslá od A po G) vyšiel v roku 2006, teda pred takmer dvadsiatimi rokmi. Ak slovná zásoba slovenčiny v heslách od Po po Z vydá ešte minimálne na dva zväzky, možno na základe nastaveného tempa práce kolektívu zodpovedného za nový slovník slovenského jazyka vytušiť, že kompletného slovníka sa v budúcej päťročnici nedočkáme.  

Pri všetkej úcte, ak ich lexikografický výkon porovnáme so siedmimi rokmi realizácie priekopníckeho predchodcu spomínaného slovníka, teda na svoje pomery vynikajúco spracovaného Slovníka slovenského jazyka z rokov 1959 – 1965, ktorého zostavovatelia v minulom storočí ani len nesnívali o technickej podpore v podobe počítačov, internetu a korpusov, predstava aktuálneho JÚĽŠ ako slovutného akademického spoločenstva sa akosi rozplynie. 

V januári 2024 som mala možnosť dozvedieť sa z úst troch predstaviteľov JÚĽŠ osobne, čo je hodné ich pozornosti. Na pozvanie hlavnej riešiteľky istého vedeckého grantu s témou „genderizmu“ prišli na pôdu mojej fakulty do panelovej diskusie o „rodovo vyváženom jazyku“. Téma sa v priebehu diskusie zmodernizovala a napokon sa hovorilo o jazyku „inkluzívnom“, respektíve „citlivom“.

Keď sa z publika ozvala kompetentne lingvisticky podložená výhrada voči diskutovaným novotvarom „hosťovstvo, kolegovstvo, učiteľstvo...“ (vo význame „hostia, kolegovia, učitelia“), bola „juľšákmi“ odstrelená ako zasahovanie do individuálnej kreatívnosti v jazyku a nepripúšťanie metafor (nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, metaforu v uvedených tvaroch nenachádzam). 

Pre viacerých zástancov tohto jazykového vynálezcovstva bolo príznačné priam eskamotérske narábanie s termínmi a pojmami. Na pohlavie sa pýtajte odborníkov, odporučili diskutérke z pléna, a v snahe nepúšťať sa na tenký ľad sa biologickému termínu „pohlavie“ striktne vyhýbali a používali výlučne „rod“, pričom napádali gramatickú kategóriu rodu (ako „hegemónnosť maskulinity v generickom maskulíne“) z pozície chápania „rodu“ (žeby zle preloženého genderu?) ako sociálneho (či socio-psychologického?) konštruktu – čiže, rozumej – nateraz niečoho skôr modelovaného. Výhradu z publika, že dve biologické kategórie pohlavia sa odzrkadľujú (v niektorých jazykoch) ako dva gramatické rody, a na následnú otázku, ako teda chápu ostatné rody, sa ohradili, že o viacerých rodoch nie je reč. 

Tak o čom vlastne je reč pri neustálom požadovaní „rešpektovať všetky rody“? Kým pôvodnou prioritou rodovej inklúzie v jazyku malo byť feministkami požadované zviditeľňovanie žien a odstraňovanie ich diskriminácie (rozumej v jazyku), aktuálne je už na programe dňa  zviditeľňovanie ďalších „rodov“, ktoré však nateraz nevedia pomenovať a vysvetliť, teda ani v jazyku gramaticky postihnúť. Podľa vzoru trendu nastolenom na Západe prichádza teda na rad úplný opak: presadzovať „zneviditeľňovanie“ gramatického rodu (vrátane jeho podkategórie životnosti), a to všetkými v jazyku dostupnými, hoci aj absurdnými spôsobmi, až po splošťovanie subjektu na úroveň objektu. Čo je to za citlivosť? 

Nejedenkrát som v priebehu prednášok zaznamenala, že si kolegovia z JÚĽŠ vo svojich príspevkoch navzájom protirečili: na jednej strane bránili novotvary ako „hosťovstvo“ (označujúce jednu hostku!) ako prejavy „kreativity v jazyku, jazykovej hry, ba dokonca metafory“, a na druhej strane jedna z jazykovedkýň vysvetlila, že sa musia prípadmi textov v „inkluzívnom“ zápise zaoberať pre potreby prekladania z cudzojazyčných literatúr.