7 dní v kocke: Fica a Orbána čaká ťažký zápas – zastaviť vojnové dlhopisy EÚ

Dnes o krádeži storočia v réžii Bruselu; o predátoroch médií (Korčok, Naď, Kolíková); o obrate Billa Gatesa vo vojne proti klíme a o moslimskom starostovi, komu (právom) patrí radnica v New Yorku.

O čom sa v EÚ hovorí len potichu, to maďarský premiér Orbán pomenoval nahlas. Ukrajina bude v najbližších rokoch potrebovať 400 miliárd eur – hlavne na financovanie vojny. Keďže Američania už Ukrajinu kŕmiť nemienia, bremeno skončí na peňaženkách Európanov. EÚ s tým ráta v rozpočte na budúce roky.

Lenže – ráta s niečím, na čo nemá. Naopak, Únia musí o dva roky začať so splácaním mamutích pandemických úverov (Plán obnovy za stovky miliárd eur). Zároveň ju časom dobehnú aj staršie pôžičky Ukrajine. Tá, pochopiteľne, „požičané“ nikdy nevráti – a dlhy budú splácať ručitelia. Čiže EÚ a jej členské štáty.

Šéf Najvyššieho kontrolného úradu Andrassy varoval, že raketové zadlžovanie EÚ bude potápať európsku ekonomiku. Dlhy EÚ sa po pandémii a vojne na Ukrajine zvýšili viac ako desaťnásobne. Z pôvodných 52 miliárd na 580 miliárd eur. Onedlho sa budeme blížiť k dvadsaťnásobku: k 900 miliardám eur. Na tieto dlhy bude treba nasadiť európske „konsolidačné balíky“. Násobne vyššie ako tie Ficove…

Do toho všetkého prichádza požiadavka Ukrajiny na ďalšie stovky miliárd eur. Z prázdneho vrecka EÚ.

Nemci, Belgičania, Holanďania či Rakúšania strácajú trpezlivosť. Ďalšie finančné bremená odmietajú.

Nervózny je aj Brusel. Zavládla tam rozpočtová panika. Z Únie sa má stať vojnová banka zaťažená vojnovými dlhopismi a stovkami miliárd eur.

Výsledok: vo vedení EÚ sa potichu ráta s dvoma vecami. S priškrtením eurofondov pre slabšie štáty Únie. Teda aj pre Slovensko a ďalšie krajiny východnej Európy, ktoré finančne zaostávajú za priemerom EÚ. A s použitím zmrazených ruských aktív pre Ukrajinu.

Jedno aj druhé by bola krádež. Okrádanie členských štátov EÚ a európskych daňových poplatníkov.

Priškrtenie eurofondov by bol ukážkový podvod. Príklad: Slovensko posiela do rozpočtu Únie viac ako miliardu eur ročne. Ďalšie krajiny z východu EÚ posielajú ďalšie desiatky miliárd. Roky platila zásada, že tieto peniaze majú slúžiť ľuďom z členských štátov EÚ. Cez dotácie a eurofondy sa vracali späť.

V prípade finančne slabých krajín (ako Slovensko) boli príjmy z eurofondov o niečo vyššie ako platby do EÚ. Rešpektovalo sa pravidlo solidarity bohatších so slabšími. A rešpektovala sa aj zásada, že krajiny z východu, ktoré doplatili na rýchly vstup do EÚ, budú mať cez eurofondy aspoň čiastočné kompenzácie.

Obmedzením eurofondov a dotácií by tieto pravidlá padli. Budeme platiť miliardy – a nie pre potreby EÚ a Európanov, ale pre vojnové potreby Ukrajiny.

Ešte väčším podvodom a väčším okrádaním je nápad skonfiškovať zmrazené ruské aktíva – stovky miliárd eur, ktoré patria Ruskej federácii a na ktorých sedí (vraj dočasne) belgická centrálna banka. Takáto nehoráznosť sa neudala ani za druhej svetovej vojny s peniazmi Tretej ríše. A ani za studenej vojny. V Európe sa vždy ctila zásada ochrany vlastníctva.

Brusel prichádza so šialenou schémou. Ruské aktíva formou pôžičky posunie na Ukrajinu. Tá ich po vojne Únii splatí – a vraj z ruských peňazí, ktoré majú prísť ako reparácie. Následne EÚ vráti ruské peniaze Rusku. Z ruských peňazí pre Ukrajinu…

Rusko varovalo, že by to bola konfiškácia. Krádež cudzieho majetku. A má pravdu. Dočasné zmrazenie majetku je sporné, ale legálne. Konfiškácia nie. Jeden štát predsa nemôže povedať druhému: ja som dobrý, ty si zlý, preto si prisvojím tvoj majetok. V Bruseli to vedia. Preto predvádzajú účtovnú mágiu s pôžičkami a reparáciami. No tá je vo výsledku rovnakou krádežou.

Navyše, táto schéma by v konečnom dôsledku neokradla Rusov, ale Európanov.

Formálne zadržané ruské aktíva spravuje belgická centrálna banka. Belgická vláda trvá na tom, že akákoľvek transakcia s týmto ruským majetkom musí byť krytá zárukami EÚ a jej členských štátov. Aby v tom Belgicko po žalobe a vracaní ukradnutého neostalo samo.

Lídri EÚ teda zháňajú ručiteľov. V konečnom dôsledku nimi budú členské štáty EÚ a daňoví poplatníci. Vrátane slovenských daňových poplatníkov.

Akékoľvek triky EÚ a pokusy riešiť jej finančné problémy z ruského vrecka aj tak skončia na pleciach Európanov. Ako povedal belgický premiér, ručeniu a splateniu vráteniu ruských aktív sa nevyhneme, lebo peniaze zadarmo neexistujú.

Do toho všetkého prichádza tlak z Medzinárodného menového fondu. Varuje, že Ukrajine zmrazí financovanie, ak neuvidí pôžičky v stovkách miliárd eur z EÚ na Ukrajine. Vysvetlenie je ako z absurdnej drámy. Ukrajina podľa MMF nie je a nebude schopná vrátiť pôžičky. Aby ich vedela vrátiť MMF, musí mať pôžičky z EÚ.

Že ich potom nevráti Únii? No a čo… To bude problém Európanov. Nie problém menového fondu.

Teraz sa vráťme k Orbánovi. Tvrdí, že Maďarsko bude proti miliardovému financovaniu vojny a Ukrajiny z vreciek Maďarov. Chce sa postaviť na čelo odporu.

Výhrady, aj keď opatrnejšie, má aj Fico. Vyhlásil, že Slovensko nepristúpi na nijaké záruky, z ktorých by sa platili zbrane pre Ukrajinu.

Boj o peniaze Európanov bude dôležitý. No prognózy vyzerajú zle. EÚ bude pod obrovským tlakom finančne závislej Ukrajiny, menového fondu, Spojených štátov, aktivistických vlád. Na Ukrajinu potečú z EÚ ďalšie stovky miliárd – a nielen na zbrane. Ukrajina už nie je schopná financovať ani dôchodky, školy, nemocnice, štátny aparát…

A hlavne: tie stovky miliárd aj tak nepovedú k sľubovaným cieľom. Teda k víťazstvu Ukrajiny. Realita nepustí. Povedú k jej väčšej vojenskej porážke. A k ešte väčšej závislosti zvyškov Ukrajiny na financovaní z EÚ.

EÚ vletela do špirály dlhov, ktorá jej prerástla cez hlavu. A ktorú už nedokáže zastaviť.

Je za tým dlhá reťaz zlých rozhodnutí. Podpora Ukrajiny v rozbehu do vojenského riešenia a zlomenia proruského Donbasu (2014), odmietanie dohôd s Ruskom (2021), odmietanie rokovaní o prímerí (marec 2022), naivné sľuby o porážke Ruska. A najnovšie ešte naivnejšie reči o tom, ako ďalšie stupňovanie tlaku na Rusko povedie k mieru. A k ruským reparáciám pre Ukrajinu.

Riešenia vyzerali od roku 2014 opačne. Únia mala tlačiť na Ukrajinu: na jej dohody s Ruskom či na bezpečnostné garancie pre ruské menšiny (reálne to bola ruská väčšina) z Donbasu. Páky na to mala. Len ich nikdy nevyužívala.

Po roku 2014 Únia konala v rozpore s vlastnými pravidlami – vynucovať si od krajín, ktoré chcú byť v EÚ, aby mali vyriešenú ochranu menšín. A aby mali urovnané vzťahy so susedmi. Neboli to samoúčelné pravidlá. Mali znižovať riziká konfliktov, aby EÚ obstála ako bašta mieru, voľného obchodu a prosperity. Pri Ukrajine však EÚ svoje zásady hodila za hlavu. A osvojila si vojenské ciele NATO.

Za chyby sa platí.

V tomto prípade to budú platby, z ktorých sa Únia nespamätá desiatky rokov.

Mimovládny spolok Reportéri bez hraníc vie byť občas celkom zábavný. Najnovšie zaradil Fica – povedľa Putina či Erdogana – medzi nebezpečných „predátorov slobodných médií“.

Iste, treba uznať, že Ficov vzťah k médiám je tvrdo nepriateľský (nadáva im do zapredancov a prostitútov). Rovnako ako je tvrdo nepriateľský vzťah médií k Ficovi a jeho ľuďom (nadávajú im do mafie, zločincov a zradcov). Tento stav však, žiaľ, nie je výnimočný, je súčasťou programu.

Vo vojne s progresívnymi médiami je takmer každý, kto nie je dostatočne progresívny. Alebo kto nezapadá do ich kampaní: imigračných, pandemických, očkovacích, vojnových, transrodových…

Takže áno, médiá a Fico sú vo vojne.