Trh s nehnuteľnosťami v ktoromkoľvek vyspelom meste odzrkadľuje hlboké ľudské túžby a obavy. Keby ste mali cit pre vzostupy a pády tohto trhu – povedzme, ak by ste chápali, prečo si mladí rodičia vybrali práve túto lokalitu, a prečo sa sem chceli prisťahovať opilci – mohli by ste veľmi zbohatnúť, ale tiež by ste sa mohli vyjadriť k tomu, ako sa vo všeobecnosti spoločnosť vyvíjala. V roku 2016 jeden developer na trhu s nehnuteľnosťami dokonca kandidoval – a vyhral – na post prezidenta Spojených štátov amerických.

Vo Francúzsku jeden z expertov na trhu s nehnuteľnosťami dokázal niečo, čo je skoro rovnako nepravdepodobné. Christophe Guilluy sa sám pokladá za geografa. Strávil však desaťročia ako konzultant bývania v rôznych, rýchlo sa meniacich štvrtiach severnej časti Paríža, pričom sa tiež zaoberal gentrifikáciou. (Gentrifikácia je súbor lokálnych sociálno-kultúrnych zmien, ktoré sú dôsledkom toho, keď bohatší ľudia nakupujú nehnuteľnosti na bývanie v dosiaľ menej prosperujúcich spoločenstvách. V nadväznosti na gentrifikáciu rastie priemerný príjem a klesá priemerná veľkosť rodiny v spoločenstve, čo môže viesť k vytlačeniu nízkopríjmových vrstiev obyvateľstva., pozn. red.) Vytvoril presvedčivý príbeh spájajúci rozličné sociálne problémy Francúzska – imigračné napätia, nerovnosť, deindustrializáciu, hospodársky úpadok, etnické konflikty a vzostup populistických strán. Takáto analýza parížskej kaste filozofov, politológov, literátov, výskumných pracovníkov financovaných štátom a straníckych ideológov doteraz chýbala.

Guilluy však do tejto parížskej kasty nepatrí. Napriek tomu vo francúzskom politickom systéme, ktorý je rovnako polarizovaný ako americký, vyhľadávali jeho radu obaja bývalí prezidenti – ako socialistický prezident François Hollande, tak aj jeho gaullistický predchodca Nicolas Sarkozy. Marine Le Pen, ktorej Národný front zavrhuje obe hlavné politické strany ako súčasť skorumpovaného establishmentu, bola jeho prácou rovnako nadšená. Guilluymu vyšli od roku 2010 tri knihy, ktoré ešte neboli preložené do angličtiny; najnovšia, Le crépuscule de la France d’en haut („Súmrak francúzskej elity“), sa dostala do kníhkupectiev minulú jeseň. Knihy sú zamerané úplne na francúzske pomery, inštitúcie a zákony, takže ich asi v dohľadnom čase ani nepreložia. Poskytujú však najlepší dostupný prehľad dôsledkov globalizácie na ekonomiku, bývanie a demokraciu vo Francúzsku. Vysvetľujú tiež vzostup Národného frontu, ktorý je nad rámec zvyčajného nárastu a ktorý by sa dal pripísať len hlúposti voličov alebo ich predsudkom. Guilluyho práca nám tak hovorí niečo dôležité aj o rozhodnutí britských voličov odísť z Európskej únie a o prekvapivo rastúcej podpore Donalda Trumpa – o dvoch javoch, ktoré vychádzajú z podobných pocitov krivdy.

V centre Guilluyho skúmania je globalizácia. Internacionalizácia deľby práce priniesla významnú ekonomickú efektivitu. Ale priniesla aj nerovnosti, aké neboli pozorované počas celého storočia, a tiež demografické otrasy a narušenie kultúry. Teraz čelíme otázke, že čo – ak vôbec – by sme s tým mali robiť.

Proces, ktorý Guilluy nazýva métropolisation rozdelil francúzsku spoločnosť na dvoje. V šestnástich dynamických mestských oblastiach (Paríž, Lyon, Marseille, Aix-en-Provence, Toulouse, Lille, Bordeaux, Nice, Nantes, Strasbourg, Grenoble, Rennes, Rouen, Toulon, Douai-Lens a Montpellier) sa svetové zdroje osvedčili ako vhodný doplnok k domácim francúzskym. V týchto mestských oblastiach sídlia všetky vzdelávacie a finančné inštitúcie krajiny, ako aj väčšina korporácií. V dôsledku toho sa tu nachádza mnoho dobre platených pracovných miest. Sú tu aj jednotlivci – podnikatelia a inžinieri, vrcholoví manažéri, módni návrhári a modelky, filmoví režiséri a šéfkuchári a iní „symbolickí analytici”, ako ich raz nazval Robert Reich, ktorí formujú vkus krajiny, tvoria jej názory a obnovujú jej prestíž. Lacná pracovná sila, od cla oslobodený spotrebný tovar a nové trhy s miliardami ľudí spôsobili, že pre takéto prosperujúce oblasti je globalizácia nečakaným zdrojom peňazí. Na zvyšok Francúzska však globalizácia nemala takýto stimulačný účinok. Mestá, ktoré boli po stáročia plné života – Tarbes, Agen, Albi, Béziers – sa teraz, aby sme použili Guilluyove slová, „menia na púšť,” kde strašia prázdne výklady obchodov a zničené centrá, čo dobre poznajú Američania z ich upadajúcich priemyselných oblastí (tzv. „hrdzavý pás“).

Guilluy pochybuje, že by vo francúzskej novej ekonomike bolo miesto pre pracujúcich v zaužívanom zmysle slova. Najvýraznejší príklad ponúka Paríž. Kedysi prosperujúce Mesto Svetla sa teraz rozdelilo, a v tomto smere pripomína Londýn alebo americké mestá ako New York a San Francisco. Je tu miesto pre milionárov, imigrantov, turistov a mladých, ale nie je tu priestor pre priemerného Francúza. Paríž teraz vyháňa ľudí, ktorí sa kedysi považovali za jeho synonymum.

Avšak tým, ktorí nie sú schopní obstáť v Paríži, chýbajú ekonomické príležitosti aj inde vo Francúzsku. Novinári a politici predpokladajú, že rozvrstvenie francúzskych kvitnúcich metropol je dôsledkom poruchy v procese globalizácie. Bohatým častiam Francúzska sa akosi nepodarilo odovzdať týmto chudobným oblastiam svoj vlastný čarovný recept. Riešenie problému – aspoň podľa niektorých politikov a politických expertov – obsahuje návrh bleskovej skratky: povedzme, keby mesto Romorantin malo bezplatné bezdrôtové pripojenie na internet, jeho obyvatelia by sa čoskoro stali tiež bohatými. Guilluy nesúhlasí. Podľa neho nie je dôvod očakávať, že Paríž a iné dynamické miesta vo Francúzsku vytvoria novú strednú triedu, alebo predpokladať, že všeobecná prosperita sa bude rozvíjať v ostatných častiach krajiny (čo sú zhodou okolností miesta, kde žije väčšina obyvateľstva). Ak má Guilluy pravdu, potom pochopíme, prečo každá väčšia západná krajina zaznamenala vzostup politických hnutí, ktoré sú zamerané proti súčasnému systému.

V mestských oblastiach je dnes bezcitným triediacim strojom trh s nehnuteľnosťami. Bohatí ľudia a noví kupci skupujú v žiadaných mestách súkromné byty, a tak vyženú nahor ich ceny. Guilluy poznamenáva, že jeden realitný maklér na trhu s nehnuteľnosťami predáva teraz podkrovia s plochou tri štvorcové metre alebo tridsať štvorcových stôp na Île Saint-Louis v Paríži za 50 000 eur. Situácia pripomína Londýn, kde, podľa Le Monde, priemerná mesačná cena prenájmu (2 580 libier) je teraz vyššia ako priemerný mesačný plat (2 300 libier).

Tí, čo stratili prácu, menej vzdelaní, tí, čo sa nevybrali správnym smerom – všetci títo musia znovu vybudovať svoje životy podľa toho, čo Guilluy v názve svojej druhej knihy nazýva La Francie périphérique. Toto je kľúčový termín v Guilluyovom sociologickom slovníku, ktorý je vo Francúzsku veľmi zle pochopený. Stojí za to objasniť ho: nie je to ani synonymum pre zapadákov ani miera na určenie vzdialenosti od centra mesta. (Väčšina malých francúzskych miest je v skutočnosti la France périphérique.) Tento termín určuje skôr vzdialenosť od fungujúcich častí globálnej ekonomiky. Mestské uzly Francúzska s najlepšou výkonnosťou neboli pravdepodobne nikdy bohatšie alebo lepšie vybavené kultúrnymi zariadeniami a obchodnými centrami. Ale takýchto miest existuje veľmi málo na to, aby utiahli národnú ekonomiku. Keď bolo Francúzsko národnou ekonomikou, jej pracujúca stredná trieda bola dobre platená a chránená v prípade choroby, staroby a iných životných ťažkostí. V znalostnej ekonomike boli títo ľudia do značnej miery vyhnaní z tých oblastí, kde ekonomika stále funguje. Boli nahradení imigrantmi.

V druhej polovici dvadsiateho storočia vybudoval francúzsky štát obrovské množstvo – okolo 5 miliónov – sociálnych bytov, čo tvorí šestinu francúzskych domácností (francúzsky termín je „habitation à loyer modéré (HLM), teda doslova „byt s miernym nájomným”, ktorého prevádzka je dotovaná z verejných financií). Veľa z nich nevyzerá dobre, ale všetky sú viac či menej cenove dostupné. Avšak ich účel sa zmenil. Teraz primárne neslúžia na ubytovávanie domácich francúzskych robotníkov, ako to bolo predtým, ale imigrantov a ich potomkov. Milióny ich začalo prichádzať zo severnej Afriky počnúc šesťdesiatymi rokmi minulého storočia, až po dnešnú ďalšiu vlnu nových prisťahovalcov zo subsaharskej Afriky a Stredného východu. Napríklad, v obávanom severnom predmestí Aubervilliers pochádzajú tri štvrtiny mladých ľudí z imigrantského prostredia. Opäť sa zdá, že budúcnosť Paríža môžeme pozorovať na súčasnom Londýne. Tam medzi rokmi 2001 a 2011 klesla populácia bielych Londýnčanov o 600 000, hoci mesto narástlo o jeden milión obyvateľov: z 58 percent bielych Britov na prelome storočia je ich teraz v Londýne 45 percent.

Zatiaľ čo bohatým Parížanom nemusí chýbať prítomnosť strednej triedy, pretože potrebujú ľudí, ktorí upracú riady zo stolov, ostrihajú kríky, postrážia deti a vynesú chorým misy. Prisťahovalci – a nie domáci francúzski pracovníci – urobia väčšinu týchto prác. Prečo by to malo tak byť, to je ekonomická polemika. Možno sú migranti schopní plniť niektoré úlohy, ktoré domáci Francúzi nie sú, aspoň nie za prevládajúcu mzdu. Možno zamestnávatelia nevidia nič príťažlivé na tom platiť 10 eur za hodinu rodenému Francúzovi, ktorý pred desiatimi rokmi dostával na svojom pôvodnom mieste 20 eur, a vzpiera sa tomu, aby sa prispôsobil. Možno práve súčasná situácia je príkladom ekonomického zákona pomenovaného podľa francúzskeho ekonóma z osemnásteho storočia Jeana-Baptistu Saya: veľmi veľká ponuka nekvalifikovanej práce z rozvojových krajín vytvorila svoj vlastný dopyt.

To však nie je Guilluyho téma. Chce iba ukázať, že aj keby rodení Francúzi boli ochotní robiť prácu, ktorá sa ponúka v týchto posperujúcich mestských centrách, neexistuje pre nich spôsob, ako to zariadiť, lebo tam už nie je pre nich miesto na život. Tak ako nová buržoázia zabrala súkromné byty, tak chudobní cudzinci zabrali sociálne byty, ktoré tak slúžia bohatým z metropol ako akési štvrte služobníkov a sú dotované platcami daní. Obyvatelia sociálnych bytov nie sú takmer nikdy etnickí Francúzi; prevládajúca kultúra je tam dnes veľmi silno, desivo moslimská.

V úvode svojej novej knihy Guilluy popisuje Francúzsko dvadsiateho prvého storočia „ako ‘americkú’ spoločnosť, ako ktorúkoľvek inú, nerovnú a multikultúrnu.“ Je to kontroverzný predpoklad, že nerovnosť a rasová diverzita sú prepojené ako časť toho istého systému (amerického typu) a že spoločne rastú alebo klesajú. Hoci sa tento predpoklad v priebehu pol storočia potvrdil vo veľkej časti Západu, toto tvrdenie bude šokovať mnohých Američanov, navyknutých umiestňovať „nerovnosť” (zlú) a „diverzitu” (dobrú) na opačných póloch manichejského morálneho poriadku. Toto odpojenie sa je kľúčovou príčinou toho, prečo sa americké politické diskusie stali takými nelogickými a zlostnými. Určitý argument – napríklad, že nárast príjmov amerických robotníkov si vyžaduje obmedzenie imigrácie – môže byť považovaný za rozumný alebo nerozumný, oprávnený alebo neoprávnený, dobrý alebo zlý; podľa toho, či osoba, ktorá ho predkladá, uvažuje o ňom na základe ekonomiky alebo identity.

Na praktickej úrovni sa ťažšie rozlišujú úvahy o ekonomike a etnicite. Guilluy strávil roky ako v budovách severnej časti Paríža (jeho sestry bývajú v sociálnych bytoch), tak aj mimo tejto oblasti, a je citlivý na to, ako to vo Francúzsku funguje. Áno, rozvoj sociálneho bývania znamená komunitu a možno si želať, aby bola pestrejšia. Ale je to tiež hospodársky zdroj, o ktorý sa stále častejšie bojuje pomocou kmeňa. Etnický Francúz, ktorý sa presťahuje do severoafrického bytového projektu, zistí, že tým ohrozuje časť vlastníctva, ktoré členovia „komunity“ považujú za svoje. Guilluy hovorí o „vojne pohľadov“, ktorá sa o Francúzsko vedie každý deň vo vestibuloch nájomných domov, v ktorej jeden alebo druhý – etnický Francúz alebo syn imigrantov – sklopí pohľad k zemi prvý.

Guilluy očakáva, že väčšina oblastí, kde sa kultúry migrantov a rodených Francúzov miešajú, sa bude vyvíjať tak, ako sa vyvíjali severné predmestia Paríža, kde pôsobí. Pred dvadsiatimi rokmi boli tieto štvrte centrom parížskeho židovského života; dnes sú silne arabské. Mladí muži, ktorí v nich žijú, cítia vášnivú solidaritu so svojimi moslimskými bratmi na Blízkom východe a často averziu k Izraelu. Minimálne od roku 2002, keď sa následky útokov z 11. septembra prekrývali s palestínskou „druhou intifádou“, čelia Židia v severnom Paríži stálemu zastrašovaniu. Násilie narastá. V júli 2014 bola vlna útokov na židovské podniky a synagógy na predmestí Sarcelles. Židia opustili niektoré obce na severe Paríža, ktoré až donedávna boli jeho neoddeliteľnou súčasťou: Saint-Denis, La Courneuve, Aubervilliers, Stains, Pierrefitte-sur-Seine, Trappes, Aulnay-sous-Bois a Le Blanc-Mesnil. Samozrejme, vo Francúzsku žije mnoho Židov stále bezpečne a dobre, ale zhromažďujú sa v bezpečných štvrtiach, ktorých je stále menej. Niektoré z nich sú na západnom okraji Paríža. Podľa Židovskej agentúry odíde ročne z Francúzska okolo sedemtisíc francúzskych Židov do Izraela. Iní idú do USA alebo Kanady. Odchádzajúci sú, neproporčne, mladí.

Guilluy písal veľa o tom, ako málo urobí kontakt abstraktných doktrín „diverzity“ a „multikuluralizmu“ s týmto morálne zložitým svetom. Ľudia dobrej vôle a rôzneho pôvodu, žijúci ako susedia na sídliskách „potrebujú zvládnuť dlhodobo a opakovane tisíc a jednu etno-kultúrnu otázku, a zároveň sa snažiť, aby sa nechytili do pasce nenávisti a násilia,“ povedal minulú zimu pre časopis Causeur.

Na rozdiel od našich rodičov, ktorí žili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, žijeme v multikulturálnej spoločnosti, v ktorej sa „ten druhý“ nestáva „niekým ako som ja“. A keď sa „ten druhý“ nestáva „niekým ako si ty“, musíš sa stále sám seba pýtať, ako mnoho tých druhých je tu, či na tvojom sídlisku, alebo v tvojom nájomnom dome. Lebo nikto nechce byť menšinou.

Teda, keď sedemdesiat percent francúzskych obyvateľov povie v prieskume verejnej mienky to, čo hovoria už mnoho rokov, že vo Francúzsku žije „príliš veľa cudzincov“, nie sú to vyjadrenia nevyhnutne rasistické, ale ani nevyhnutne nerasistické. Sú to komplikované pocity a identifikovať v nich prvky „dobra“ a „zla“, ešte lepšie oddeliť ich, je čoraz ťažšie.

Na tomto pozadí sa odohrávajú najnebezpečnejšie politické bitky Francúzska. Ústrednou skutočnosťou je tých sedemdesiat percent, o ktorých sme práve hovorili: sú proti imigrácii a – ako môžeme s istotou predpokladať – obávajú sa vyhliadok na multietnickú spoločnosť. Ich priania sú konzistentné, ich vášne sú silné, avšak od demokracie sa očakáva, že posunie želania a vášne národa do vládnych opatrení. Doposiaľ sa to vo Francúzsku nestalo.

Guilluy rozdeľuje verejnú mienku o imigrácii podľa triednej príslušnosti. Vrcholoví manažéri (54 percent z nich) sú s aktuálnym počtom migrantov vo Francúzku spokojní. Ale iba 38 percent pracovníkov so stredoškolským vzdelaním, 27 percent robotníkov a 23 percent úradníkov to cíti podobne. Pokiaľ ide o samotných migrantov (ich názory sú zriedkavo zohľadňované vo francúzskych imigračných diskusiách), život v Paríži namiesto v Bamaku je výhrou aj za tých najhorších okolností. Z určitého pohľadu sú na tom migranti skutočne lepšie ako rodení Francúzi, zdôrazňuje Guilluy. Nehovorí o pozitívnej diskriminácii. Obyvatelia vládou označených „citlivých mestských zón“ (sensitive urban zones” ZUS)  dnes získavajú osobitné výhody. Ale keďže Francúzsko si váži rovnosť obyvateľstva ako politický ideál, využívanie rasových preferencií pri prenájmoch a vzdelávaní sa tu začalo neskôr ako v iných krajinách. Tieto výhody fungujú o niečo dlhšie ako jednu dekádu. Dôležitou skutočnosťou, ako to vidí geograf Guilluy, je to, že imigranti, žijúci v mestských chudobných štvrtiach, aj keď sa to nezdá, zostávajú „v hre“. Sú blízko hromadnej verejnej dopravy, škôl a reálneho trhu práce, kde sa nachádza možno niekoľko stotisíc voľných miest. V čase keď vidiek Francúzska čoraz viac stagnuje, ZUS sú miestami Francúzska, ktoré sa tešia najväčšej mobilite obyvateľstva: v banlieues (periférie veľkomesta vo Francúzsku) je to lepšie.