Vytvorili človeka, ktorý je poslušný a zároveň arogantný

Ryszard Antoni Legutko (1949) je bývalým poľským ministrom školstva a dlhoročným europoslancom. Patrí k najvýznamnejším európskym konzervatívnym mysliteľom. Pôsobí ako profesor filozofie na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde sa špecializuje na antickú a politickú filozofiu. Je autorom viac ako dvadsiatich kníh, v ktorých kriticky reflektuje modernú demokraciu, liberalizmus a toleranciu. Vo svojom bestselleriDémon v demokracii, ktorý vyšiel v roku 2016 a bol preložený do viacerých jazykov, Legutko vysvetľuje, ako sa liberálna demokracia postupne priblížila k rovnakým cieľom ako komunizmus, hoci bez použitia sovietskej brutality. Rozhovor s Legutkom na Markeri si môžete prečítať TU.

Bratislava, november, 2025

Ešte donedávna sa zdalo, že po páde komunizmu západný svet, a vlastne aj veľká časť planéty, vstúpili do fázy stabilizácie, pričom budúcnosť Západu vyzerala relatívne optimisticky. Po prvé, zdalo sa, že liberálna demokracia bude dlhodobo organizovať život v západných krajinách, vytvárať rovnováhu a dávať všetkým politickým silám slovo v politickom živote; po druhé, že vo slobodnom svete, ktorý zahŕňa oveľa širší priestor ako predtým, budú ľudia ťažiť zo svojej slobody a ich individualita a kreativita budú prekvitať ako nikdy predtým.

Žiadny z týchto sľubov sa nenaplnil, a to z rovnakého dôvodu. Západný svet sa rýchlo premenil na monopolnú štruktúru, a to tak politicky, ako aj ideologicky. Vznikli medzinárodné štruktúry, z ktorých najvýznamnejším príkladom je Európska únia, ktoré sa vo veľkej miere odklonili od parlamentného systému s jeho demokratickou legitimitou, oddelením moci a zodpovednosťou. Namiesto toho máme štruktúry s nejasnými a neustále sa rozširujúcimi kompetenciami.

To, čo umožnilo vznik tohto monopolu, je existencia takzvaného hlavného prúdu. Hlavný prúd bol produktom revolúcie v roku 1968, ktorá skončila víťazstvom ľavice a kapituláciou pravice. V Európe sa agenda hlavného prúdu zhrňuje do nasledujúcich bodov: 1. recyklácia západnej spoločnosti prostredníctvom imigrácie z nezápadných krajín; 2. recyklácia ľudskej prirodzenosti zrušením dvojitého rozdelenia pohlaví a podkopávaním rodiny, manželstva a morálky života a smrti; 3. recyklácia západnej kultúry, ktorá je údajne kontaminovaná diskrimináciou, mizogýniou, rasizmom a inými hriechmi; 4. zbožšťovanie Prírody (s veľkým P) s jej neúnavným dôrazom na zelenú energiu; 5. vybudovanie medzinárodného systému moci, ktorý bude vnucovať vyššie uvedené princípy bez ohľadu na vôľu národných inštitúcií a národných voličov.

Ak sa na dnešný svet pozeráme týmto spôsobom, úloha konzervativizmu sa zdá byť zrejmá. Žiaden z vyššie uvedených bodov nie je udržateľný a všetky sú receptom na katastrofu. Prvé príznaky sú už viditeľné – vidíme dôsledky masovej imigrácie, demografického kolapsu, poklesu bezpečnosti, poklesu vzdelanosti, sociálnej atomizácie a tak ďalej.

Netreba priveľa skúmania na to, aby sme si všimli, že rastúci počet ľudí v Európe je nespokojný so súčasným systémom. To však neznamená, že sa rozpútala veľká vlna konzervativizmu. Najväčšie námietky vyvolávajú otázky imigrácie, zelenej energie a vplyvu medzinárodných mocenských štruktúr. 

V súvislosti s týmito námietkami môžu konzervatívci počítať so spojencami a spolupracovať s nimi na posilnení suverenity národných štátov, energetickej obozretnosti a zastavení imigrácie. Posledná otázka je zložitá, pretože počet imigrantov v západnej Európe je obrovský, takže sociálna recyklácia už v mnohých ohľadoch zanechala svoje stopy.

Či východná a stredná Európa zohrá významnú úlohu v usmerňovaní rastúcej nespokojnosti, nevieme. Určite má na to prostriedky. Ale či sa odváži zaujať pevný postoj proti existujúcemu monopolu, to sa ešte uvidí. Polovičné opatrenia – byť a nebyť súčasťou hlavného prúdu – by nestačili. Prispôsobenie sa určite nie je riešením.