Ryszard Antoni Legutko (1949) je bývalým poľským ministrom školstva a dlhoročným europoslancom za konzervatívnu stranu Právo a spravodlivosť. Patrí k najvýznamnejším európskym konzervatívnym mysliteľom. Pôsobí ako profesor filozofie na Jagelovskej univerzite v Krakove, kde sa špecializuje na antickú a politickú filozofiu. Je autorom viac ako dvadsiatich kníh, v ktorých kriticky reflektuje modernú demokraciu, liberalizmus a toleranciu.

Vo svojom bestselleri Démon v demokracii, ktorý vyšiel v roku 2016 a bol preložený do viacerých jazykov, Legutko skúma spoločné ciele starého a nového režimu. Vysvetľuje pritom, ako sa liberálna demokracia postupne priblížila k rovnakým cieľom ako komunizmus, hoci bez použitia sovietskej brutality.

Oba systémy, hovorí Legutko, redukujú ľudskú prirodzenosť na prirodzenosť bežného človeka, ktorý je vedený k presvedčeniu, že je oslobodený od povinností minulosti. Komunista aj liberálny demokrat si podľa Legutka odmietajú pripustiť, že mimo politických systémov, ktorým prisahali vernosť, existuje niečo hodnotné. A oba systémy odmietajú podrobiť svoje ideologické predsudky kritickému skúmaniu.

Legutko vystúpi ako hlavný rečník na Konzervatívnom summite, ktorý sa bude konať v sobotu 8. novembra v Bratislave.

Teraz v novembri si pripomíname 36. výročie pádu komunizmu. Môžeme povedať, že sme dnes slobodní a že žijeme v slobodných spoločnostiach?

Nie, nemyslím si. Keď hovorím z pohľadu Poliaka, najslobodnejšia doba pre nás bola na úplnom konci starého režimu a na začiatku toho nového. Odvtedy sa veľa zmenilo a treba povedať, že k horšiemu.

Akým spôsobom?

Ide o dôsledok všeobecných trendov v západnej civilizácii, ktoré začali v západnej Európe a USA a rozšírili sa ďalej. Hovorím o obmedzovaní slobody slova, ktorú presadzujú ostrakizáciou, odsudzovaním alebo zákonnými postihmi. Môžete prísť o prácu alebo ísť do väzenia. Napríklad vo Švajčiarsku nedávno odsúdili muža na desať dní väzenia za to, že povedal, že ak po 200 rokoch niekto vykope kostry dnešných ľudí, nájde len mužov alebo ženy, pričom nič iné neexistuje.

Tých desať dní je neobvykle nízky trest, v Poľsku sa teraz vláda snaží presadiť zákon o takzvanom nenávistnom prejave, ktorý umožní postihovať ľudí za vyjadrenia, ktoré sa nepáčia vládnucej väčšine. Prezident našťastie povedal, že ho bude vetovať, Európska únia však tlačí na členské krajiny, aby takéto zákony presadili. Potom však vidíme aj praktiky, ktoré mi pripomínajú bývalý režim, obzvlášť Sovietsky zväz.

Čo máte na mysli?

K disidentom v ZSSR tam pristupovali ako k psychicky chorým ľuďom. Pokiaľ ste mali „zlý“ názor, treba vás „vyliečiť“. Rovnaká vec sa deje dnes. Keď hovoríte politicky nekorektné veci, súd vás môže prinútiť podstúpiť niečo, čo je v podstate psychologickou terapiou.

V neposlednej rade pozorujeme, ako v právnom systéme miznú výhrady vo svedomí. Svedomie, ak si spomínate, bolo jedným z hesiel začiatku novoveku, obzvlášť počas reformácie v protestantských spoločnostiach. Argumentovali vtedy, že ak vám svedomie bráni napríklad veriť v nepoškvrnené počatie, nikto vás za to nemôže postihovať, pretože svedomie je súčasť vašej duše. Princíp výhrady vo svedomí sa však stráca.

Napríklad, keď od lekárov vyžadujú vykonávať potraty.

Alebo aj eutanáziu. V Holandsku napríklad ako lekár môžete odmietnuť vykonať eutanáziu, ale musíte navrhnúť niekoho, kto ju spraví. Systém je teda nastavený tak, aby vás ponížil. Musíte byť súčasťou systému, v ktorom už svedomie nie je dôležité.

Vo všeobecnosti môžeme povedať, že pokles slobody v našich časoch je spôsob, akým právo funguje. Ústavné právo malo pôvodne regulovať život ľudí tak, že zákony poskytovali určité pravidlá, hranice, rozdelenia, čím sa stanovil rámec pre fungovanie spoločnosti. Za posledné desaťročia však právo zmenilo svoju funkciu, keď sa stalo nástrojom zmeny. Právo teda nereguluje súčasný stav vecí, ale mení ho a pretvára. Potraty aj homosexuálne manželstvá boli v Spojených štátoch schválené rozhodnutím Najvyššieho súdu. Vo Francúzsku boli homosexuálne manželstvá presadené s argumentom, že to vytvorí vhodnú situáciu.

Má to aj širší európsky kontext. Slovensku teraz pre novelu ústavy hrozí žaloba Holandska, ktorá sa teoreticky môže skončiť krátením eurofondov. Európsky súd pre ľudské práva zase už dlhodobo tlačí na uznávanie homosexuálnych manželstiev v členských štátoch Rady Európy.

Presne tak. Právo je nástrojom zmeny a nie je už zárukou ochrany. Nemôžete si byť istý, či sa ochrany domôžete. Právnici a súdy sa môžu rozhodnúť, že už si ochranu nezaslúžite, pretože chcete zastaviť zmenu. Ste, takpovediac, na zlej strane histórie.

Obmedzovaniu slobody a podobnostiam súčasného systému so starým režimom ste sa venovali vo vašom bestselleri Démon v demokracii. Ako je teda možné, že sa liberálna demokracia, ktorá má byť založená na pluralizme, približuje systému, ktorý bol založený na jednej strane?

Samozrejme, má to veľa príčin, nedá sa identifikovať len jeden dôvod. No symbolicky povedané prebehla naprieč západnou civilizáciou v roku 1968 revolúcia, ktorá vyústila do toho, že ľavica získala kontrolu nielen nad politikou, ale aj nad ideológiou. Politická pravica kapitulovala a nikdy svoju moc nezískala späť. Všetko, o čom hovoríme, boli požiadavky ľavice, ktoré sa presadili ako politický mainstream.

Súčasný mainstream pritom zahŕňa celé spektrum ľudí a skupín. Kdekoľvek, kam sa pozriete, na Konzervatívnu stranu v Británii, Kresťanskodemokratickú úniu v Nemecku alebo Ľudovú stranu v Španielsku, vidíte, že údajné konzervatívne a centristické strany prijali celú ľavicovú agendu. Naopak ľavica nemusela prijať akékoľvek kompromisy, keďže proste vyhrala. Preto homosexuálne manželstvá v Španielsku presadili socialisti, ale v Británii konzervatívci a v Nemecku boli podporené celým spektrom politických strán vrátane kresťanských demokratov. Rovnako to platí pri potratoch a ostatných otázkach. Na jednej strane teda mainstream vytvoril monopol, ale zároveň vytvoril falošnú propagandu o rozmanitosti, podľa ktorej „nás je veľa“.

Inými slovami, prekrútili zmysel slov.