Geopolitika na spôsob pštrosa

V skutočnosti pštros nie je taký hlupák, aby popieral realitu na spôsob ľudí, aby sa ňou nemusel zaoberať. Slabšieho súpera odprevadí kopancom a pred silnejším utečie. Na účely tejto úvahy nám však dezinformácia o pštrosovi s hlavou v piesku dobre poslúži ako ustálená metafora.

To, k čomu sa kolektívny Západ v posledných desaťročiach uchyľuje, je geopolitika na spôsob pštrosa. Bývalá hegemónia Západu zaniká rýchlejšie, ako to slabnúci Západ dokáže stráviť. Jeho predstava o sebe samom sa čoraz menej zhoduje s realitou.

Strkanie hlavy do piesku, zatiaľ čo uniká vlak, umožňuje žiť v ilúzii, že vlak, ktorý ušiel, tu možno ani nebol. Alebo že ešte len príde, keď sa Západu bude chcieť.

Západ v minulosti dominoval svetu, pretože vedel niečo, čo ostatní nevedeli. Bol lídrom vo vede, v technológii, vyrábal to, čo ostatní potrebovali. Západ si svoje imperiálne postavenie odpracoval. Právom silnejšieho si potom vynútil poslušnosť slabších a obohacoval sa ich vykorisťovaním.

Aj po zániku otroctva a konci kolonializmu si Západ udržal kontrolu nad rozvíjajúcim sa tretím svetom, ktorý zostal zdrojom lacných surovín a lacnej pracovnej sily.

Potom sa však veci zvrtli.

Západný človek si odvykol od ťažkej práce. Priemysel sa presunul do Ázie k ľuďom, ktorí robili viac práce za menej peňazí, čo tešilo západných akcionárov.

Keby ľudia zo Západu zobrali rozum do hrsti, uvedomili by si, že prosperitu nemožno zabezpečiť špekuláciami na burze, že nemožno zanevrieť na reálnu ekonomiku. Oni si však rozum do hrsti nevzali a namiesto toho, aby si hľadali prácu, začali sa obzerať po niekom, kto by pracoval za nich.

Bolo len otázkou času, kedy civilizácia, ktorá opovrhovala prácou, začne byť závislá od tých, ktorými opovrhovala, že pracujú.

Z geopolitického hľadiska je to predovšetkým Čína. V jej prípade sa ukazuje, že Západ pohŕda niekým, koho nemôže vydierať.