V tomto komentári sa nechceme pohoršovať nad študentom z popradského gymnázia a jeho hlúpymi odkazmi Ficovi. Mladí ľudia zvyknú protestovať, čo je v poriadku. Občas sú pri tom vulgárni, čo už v poriadku nie je, no netreba z toho robiť kauzu.

Verejná debata je dávno zbulvarizovaná a 19-ročný študent Michal alias Muro za to nemôže. Len sa usiluje držať krok s módou – správne nalakovanými nechtami a správne zafarbenými názormi.

Problém, ktorý si zaslúži pár slov, je inde. Tam, kde sa z hrubo neslušného správania robí vzor. Príklad hrdinu, ktorému treba s dojatím a hrdosťou tlieskať…

Presne to sa od piatku deje v protivládnom tábore.

Progresívne médiá venujú prípadu širokú pozornosť – ako odvážnemu „hlasu protestu“. A ich čitatelia sú nadšení. Ak si pozriete diskusiu pod článkom Denníka N, s prekvapením zistíte, ako rýchlo čitateľov ovládlo to, čo im väčšinou chýba. Pekné, pozitívne emócie.

Sú (zrazu) veľmi hrdí, sú nadšení, cítia vďačnosť aj nádej. Chcú poslať odvážnemu študentovi kvety… Toľko pochvalných slov a pekných citov sme v ich radoch už dlho nevideli. Len ten motív akosi nesedí. Je nízky a primitívny.

Jedna z čitateliek sa zverila, ako veľmi by chcela tričko s nápisom „Ako chutí Putinov ko..t“ (ospravedlňujeme sa za sprosté slová, ale ide o citát z Michalovho odkazu Ficovi). Druhý reaguje, že si dá také tričko urobiť. Ďalší dodávajú, akí sú nesmierne hrdí „na týchto mladých ľudí“.

Podobne to vyzerá s progresívnym táborom aj na sociálnych sieťach. Roky boli predávkovaní pocitmi frustrácie a hanby. Po piatku sú – konečne – na niečo a na niekoho hrdí.

Nuž, aký tábor, taký hrdina.

Je to smutná správa o stave časti spoločnosti. Progresívnym médiám sa darí vychovávať z čitateľov radikálov. Táborových radikálov, ktorí zborovo tlieskajú tým najprízemnejším vulgarizmom… „Lebo Fico“. „Lebo Putin“.