Ukrajina ako šagrénová koža. Kto a prečo znemožnil koniec vojny

Zdá sa, že kolektívny Západ do istej miery upokojil svojho enfant terrible v osobe Donalda Trumpa. Vyzerá, že americký prezident postupne začína o vojne na Ukrajine a Rusku hovoriť takmer rovnakým jazykom ako jeho európski kolegovia... V Rusku sa to mnohým nezdá také isté a stále o Trumpovej zmene pochybujú.

Nemecký časopis Der Spiegel nedávno tvrdil, že Kremeľ pripravil tri varianty stratégie, ako sa dá vysporiadať s Trumpom. Prvá z nich je založená na predpoklade, že Trump konečne donúti Ukrajinu a jej európskych partnerov akceptovať mierové podmienky Ruska. Druhá predpokladá, že sa od ukrajinských problémov dištancuje a ponechá ich na uváženie a manažment európskych spojencov. Tretia možnosť je, že sa Trump vráti k politike svojho predchodcu Joea Bidena.

Neviem posúdiť, čo sa deje v Kremli, ale o takýchto možnostiach sa skutočne diskutuje v ruskej expertnej komunite. A závery, ku ktorým analytici dospievajú, nie sú ani zďaleka jednoznačné.

Politici a experti z rôznych krajín (medzi nimi aj autor týchto riadkov) sa doširoka pousmiali nad Trumpovým zámerom ukončiť vojnu na Ukrajine do 24 hodín. Teraz, keď ten plán jasne zlyhal, jeho kritici neskrývajú škodoradosť: Veď sme vám to hovorili! Dovolím si však konštatovať (hoci tým idem aj proti sebe samému), že americký prezident bol k úspechu oveľa bližšie, ako by sa mohlo zdať.

Po Trumpovom ohromujúcom stretnutí s ukrajinským prezidentom v Bielom dome stačilo iba málo, aby ho prinútil uzavrieť mier a akceptovať ruské podmienky konca vojny. Toto málo sa však neuskutočnilo. Akoby sa Biely dom zľakol dosiahnutého výsledku a spomalil nátlak, alebo dokonca ho spätne revidoval. Potom sa zobudili európski priaznivci Ukrajiny a úplne prekazili americkú hru.

Keď sa všetci trochu upokojili, ukázalo sa, že nikto okrem Trumpa mier na Ukrajine nechce. Rusi vojnu vyhrávajú a neponáhľajú sa prestať rozširovať svoje územie. Ukrajinci nemôžu prestať bojovať, pretože potom už nebudú pre nikoho zaujímaví. Európske vlády už do tohto projektu investovali toľko, že ak by bol uznaný za neúspešný, tak by to pre ne malo katastrofálne následky. Zdá sa, že kým nepraskla Trumpova snaha o mier, všetky strany konfliktu ani len nepomýšľali na ukončenie konfrontácie a krviprelievania.

Americký prezident medzitým dáva jasne na známosť, že o porážke Ukrajiny ani najmenej nepochybuje. V takzvanom ultimáte z 14. júla tohto roku si stanovil lehotu 50 dní na splnenie požiadaviek, ktoré však neboli stanovené príliš konkrétne. Ani 50-dňová lehota sa nezdá byť hrozivá. Preto si to mnohí v Moskve interpretovali ako konečný termín, do ktorého treba s Ukrajinou skoncovať. Ak k tomu pridáme, že vydanie ultimáta de facto zabránilo americkému Kongresu prijať drakonické protiruské sankcie, je pochopiteľné, prečo to niektorí pozorovatelia označili za darček pre Putina. Alebo ako signál pre Moskvu, že Trumpov postoj sa v skutočnosti nezmenil.

Predstavme si, že Američania nakoniec rezignujú na Ukrajine a rozhodujúcu úlohu nechajú v rukách Európanov. Znamenalo by to, že v porovnaní s dneškom by sa prakticky nič nezmenilo. Krajiny NATO nie sú schopné vyzbrojiť Ukrajincov mnohonásobne viac ako teraz a celkom iste tam nepošlú zomierať svojich vojakov. V tomto prípade bude pomalý postup ruských vojsk do centrálnej Ukrajiny pokračovať a spolu s tým bude pokračovať aj nie tak pomalé ničenie ukrajinského ľudu a majetku, jeho genofondu, štátnosti, hospodárstva a kultúry.

Na stretnutí s ukrajinským prezidentom ho Trump varoval, že pokračovanie vo vojne je nebezpečné v prvom rade pre jeho krajinu, ktorá sa zmenšuje ako šagrénová koža. Dá sa pochopiť, ako je pre Zelenského a jeho tím ťažké (ak nie nemožné) prijať porážku. Ale aký dôvod neustupovať majú európski lídri, ktorí prebrali rolu hlavných inšpirátorov a sponzorov vojny na Ukrajine? Prečo sa aj oni tak bránia mierovým plánom?