Často sa ma pýtajú, čo majú vlastne Slováci spoločné s cyrilometodskou tradíciou? Tí, čo mi takúto otázku dávajú, však už dopredu poznajú odpoveď. Je to nič. A keďže nič so svätým Konštantínom Filozofom a jeho svätým bratom nemáme, tak potom, čo si to vraj namýšľame? Čo si to vymýšľame? Načo sa tu vlastne hráme?

Vrcholom našej drzosti má byť, že sme si odkaz na nich dali do našej ústavy. Veď podľa tých, čo takto hovoria a píšu, svätí Konštantín a Metod vlastne ani neboli na Slovensku. Takže cyrilometodské dedičstvo sme si vlastne iba „ukradli“. Aj to až na konci 18. storočia.

Menovite vraj až slovenskí historici ako Juraj Papánek († 1802) či Juraj Sklenár († 1790) nám vraj do konceptu slovenských dejín dali ako prví odkaz na svätých Konštantína Filozofa (Cyrila) a Metoda. Zmienení historici, podobne ako po nich tvorcovia slovenskej ústavy, chceli totiž Slovákom „vyrobiť“ dejiny, najlepšie proti Maďarom. Dovtedy Slováci vlastné dejiny ani nemali. No a nemajú ich dodnes, čo si nakoniec myslia aj niektorí „vzdelanejší“ zo súčasnej slovenskej politiky.

Keďže sú to legitímne otázky, pokúsim sa nich teraz spísať krátku repliku. Budem v nej vychádzať najmä z troch textov, o ktorých historickej autenticite dnes už hádam nikto nepochybuje.

Sú to báseň Proglas, napísaná okolo roku 863, Život svätého Konštantína Filozofa, spísaný po 14. februári 869 (ďalej ŽK) a Život svätého Metoda, ktorý bol skoncipovaný medzi 6. aprílom 885 a skorou zimou toho istého roku (ďalej ŽM).

Ponajprv k tomu, že sa v dnešnej vrcholovej politike nájdu ľudia, ktorí o našich dejinách nevedia. Treba vedieť, že to nie je problém slovenských dejín, ale ich problém. Je to len ich nevzdelanosť. A všetci dobre vieme, že nevzdelanosť a hlúposť dosť často splývajú.

Svätý Konštantín Filozof si však ešte ako dieťa vybral za manželku pravý opak hlúposti: Múdrosť – Sofiu. No a my, Slováci, sme si vybrali Konštantína Filozofa. Vieme veľmi presne, ako sa to stalo. Podľa Života svätého Metoda naši predkovia „naddunajskí Sloveni“ formulovali svoje posolstvo do Carihradu (Konštantínopolu) takto:

„I stalo sa v tie dni: slovenské knieža Rastislav, so Svätoplukom poslali [poslov] z Moravy k cisárovi Michalovi, hovoriac takto: „Božou milosťou zdraví sme; i prišli k nám učitelia mnohí, kresťania z Vlách, i z Grécka i z Nemiec, učiac nás rozlične. Ale my Sloveni [sme] prostý ľud, a nemáme, kto by nás vyučil v Pravde a zmysel [nám] vyložil.“

To, že posolstvo k byzantskému cisárovi Michalovi formulovali slovenské kniežatá Rastislav so Svätoplukom v mene celého slovenského ľudu, je dostatočné svedectvo o tom, že svätý Konštantín Filozof a jeho brat svätý Metod patria Slovákom právom. To, že posolstvo pripravili dve kniežatá a nie jedno, zasa svedčí o tom, že politické Moravské kniežatstvo sa skladalo z dvoch častí – z vlastnej Moravy a Svätoplukovho Nitrianska.

Hlavným motívom pozvania svätých bratov bolo hľadanie Pravdy. Ale pravda znamená tiež zákon, čo je v Živote svätého Konštantína Filozofa dostatočne jasne zdôraznené: „...lebo od vás (Rimanov) na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza.“ Hľadanie Pravdy nás teda priviedlo k jednému z najmúdrejších ľudí svojej doby, ku Konštantínovi Filozofovi a jeho bratovi svätému Metodovi.

Pravdu a zákon sme si však nevyprosili od hocikde. Prišla k nám z Nového Ríma – Konštantínopolu-Carihradu. Uznaním staroslovienčiny za jazyk svätej liturgie a zriadením arcibiskupstva nám ju potvrdili a posvätili nástupcovia svätého Petra z Ríma starého. Takto nás svätý Konštantín Filozof a jeho brat svätý Metod priviedli do sveta, ktorému sa po latinsky hovorí Orbis Romanus, to jest do Rímskeho sveta.

Rád by som sa tu na chvíľku zastavil a vysvetlil, čo to znamenalo a znamená. Veľa sa totiž teraz hovorí o tom, že chceme odísť z Európy... Tí, ktorí však takto hovoria, by mali pochopiť, že my sme do tej Európy v 9. storočí nevstúpili z milosti vtedajších cisárov, ale vďaka svätým solúnskym bratom sme sa k nej dobrovoľne pripojili ako rovnocenní partneri.

Neodškriepiteľným dokladom o tom je skutočnosť, že naše prvé Moravsko-panónske arcibiskupstvo bolo zriadené pápežom proti vôli vtedajšieho salzburského arcibiskupa, podobne ako neskoršie Nitrianske biskupstvo. Najlepším svedectvom o tom, že sme sa zo Západom spojili dobrovoľne na princípe rovného s rovným, je to, že už pápež Ján VIII. v roku 880 a po ňom pápež Štefan V. o päť rokov neskôr Svätopluka a jeho Kráľovstvo Slovenov prijali priamo pod patronát svätého Petra.

Druhý z menovaných pápežov pritom Svätopluka oslovil titulom kráľ – rex Sclavorum. Alebo chce niekto dnes spochybňovať autenticitu týchto listov, ktoré de facto aj de iure vytvárali a do dnešných dní stále vytvárajú právny a nábožensko-kultúrny rámec pre existenciu našej časti Európy?

Veď čo iné robili naši prví králi z rodu Arpádovcov, než pokračovali v pápežskej politike kráľa Svätopluka, vďaka čomu si od Ríše vydobyli osobitý právny status. Náš svet jestvoval, jestvuje a bude jestvovať paralelne popri rozmanitých formách politických formácií Occidentu, teda Západu. Ich otcom je cisár Karol Veľký. A, a to zdôrazňujem rovnako, práve tak isto stredná Európa jestvuje aj popri realizáciách východných ríši, ktoré svoje opodstatnenia hľadajú v trvaní Konštantínopolu – Východorímskeho cisárstva.

Náš svet aj vďaka svätým solúnskym bratom leží presne uprostred. Nie je perifériou Západu a ani guberniou Východu.