Sú iba dve možnosti, ako robiť novinárčinu: slobodne alebo servilne.

Všeobecne platí, že hlavný prúd vyznáva novinárčinu servilnú, zatiaľ čo nezávislé médiá si užívajú písanie slobodné. Kým servilní novinári si vychovávajú servilné publikum, slobodní novinári a publicisti vedú svoje publikum k samostatnému mysleniu. Tým sa vysvetľuje, prečo v spoločnosti súčasne pretrváva stabilita, ktorú garantujú ľudia, čo majú namiesto hlavy televíziu, a zároveň pretrváva sloboda, ktorú naopak udržujú pri živote ľudia, čo namiesto televízie nosia vlastnú hlavu.

Ide, samozrejme, o zjednodušenie, aj v novinárčine existujú výnimky z pravidla a nájdu sa prebehlíci, ktorí konvertujú k slobode, alebo naopak k servilnosti. Nedá sa povedať, že byť slobodný znamená byť automaticky šikovný, alebo že kto je servilný, je automaticky idiot.

Isté však je, že čím je spoločnosť servilnejšia, tým viac je treba ľudí slobodných, čo sa neboja ísť proti prúdu.

Nachádzame sa v zaujímavom medziobdobí, keď ešte vládnu politici, ktorí prehrali voľby, a médiá hlavného prúdu, čo im do poslednej chvíle nadržiavali, by mali trpieť krízou identity. Zjavne však ničím netrpia.