Čo je hlavným hýbateľom rastu a konkurencie štátu, dostal kedysi otázku Li Kuang-jao, zakladateľ Singapuru a jeho dlhoročný premiér. Otázka zaznie v knihe, ktorú vydal Graham Allison, ktorý sa predstavuje ako najstarší žiak Henry Kissingera. Li Kuang-jao je 10 rokov po smrti, ale jeho legenda žije, mal obdiv a rešpekt u každého prezidenta Ameriky aj Číny, vážili si ho poprední politici ako Thatcherová či Blair, bývalí nemeckí premiéri ako Helmut Schmidt, celý rad biznismenov, zoznam by bol dlhý.

Li Kuang-jao bol z iného civilizačného okruhu a rád provokoval Západ vetou, že kľúčovým problémom 21. storočia nebude demokracia, ale demografia. Nedávno som sa opäť začítal do tejto Allisonovej knihy, už preto, že takýto dialóg dnes neexistuje. Posledným pokusom bola kniha Štvrtá revolúcia od Micklethwaita a Wooldridgea, ktorí ešte v tom čase viedli Economist, ktorí dokázali popísať, čo u nás na Západe nefunguje a prečo a v čom zaostávame za ázijskými (často autoritárskymi) režimami.

Li Kuang-jao neodpovie nič prekvapujúce. O bohatstve a rozvoji rozhodujú energie a populácia, technologická zdatnosť a disciplína, to posledné môžeme považovať aj za kultúru a vzdelanosť pracovnej sily (on to nazýva dokonca elánom).

Je jedno, či si otvoríte knihy Václava Smila o súčasnom svete, alebo historické knihy o úpadku veľkých civilizácií, všade tvorí základný kameň rastu alebo úpadku otázka energií. Nie je sama, energie nerozhodujú o všetkom, ale bez nich to nejde.

To, čo momentálne riešime v Európe, je osudová vec. Nikto si ju nikdy nespojí s menami ako Kaja Kallasová alebo Ursula von der Leyenová, a zrejme ani s Merzom alebo Ficom. Tá téma má totiž obrovský presah, taký veľký, že mená politikov blednú a strácajú sa kdesi v pozadí. Je to ako s demografiou, ktorého politika by ste mali viniť z toho, že za pár desaťročí budeme v hlbokých problémoch s prestarnutou populáciou? Všetkých? Vyznie to rovnako, ako nikoho.

Bez energií, plynu a ropy, ale aj elektrickej energie, ktorej cenu určujú výrobné náklady a primeraný zisk, a nie nemecká burza a experimenty so zelenou politikou, nemá Európa šancu obstáť v globálnom meradle. Už nie ako veľmoc, tou nie je, nebola a nestane sa ňou, ale ako priemyselná časť sveta. Miesto, kde sa oplatí vyrábať a pracovať.

Friedrich Merz tomu v skutočnosti rozumie, aj jeho blízky rodinný príslušník, ktorý vedie jeden z veľkých a úspešných priemyselných podnikov na Slovensku, tomu rozumie. Každý, kto nesie zodpovednosť za firmu alebo štát, tomu musí rozumieť. Pretože to vidí na číslach. Tak ako existujú ceny kúrenia, pri ktorých značná časť populácie prestane kúriť aj v zime, tak existujú ceny energií, pri ktorých kolabuje priemyselná výroba.

Ako je potom možné, že sme na slepej ceste?

Ktosi kedysi povedal, že to, čo si myslíme, je väčšinou chybné, ale to, čo vieme, je správne. Správanie súčasných politikov, ktorí riešia svoju nízku dôveru verejnosti a ich horizontom sú najbližšie voľby, je zajatím kruhu. Ich viera v doktríny a politiky, ktoré verejne vyhlasujú, je v skutočnosti iba prianím, aby platili. Kedysi túto vetu v podobnom kontexte použil Konrad Lorenz na politických lídrov Sovietskeho zväzu počas Studenej vojny. Aj oni chceli niečomu veriť, hovorili o tom, ale dejiny išli inou cestou.

Politici to robia spravidla preto, že bránia svoje vlastné chyby z minulosti. Nevedia preťať gordický uzol problémov, ktorý sami vytvorili a zamotali.

V našom prípade je to osudovosť vojny na Ukrajine.

Napriek zdaniu je to vojna, ktorá môže zničiť viac ako jeden ťažko skúšaný štát.

Vojna začala ruskou inváziou v roku 2022, ale nemožno ju pochopiť, vysvetliť a ani uzavrieť bez jej príčin. Vojna predsa vždy rieši to, čo nedokáže vyriešiť politika a diplomacia. A rieši to za najdrahšiu cenu, spravidla na dlhú dobu.

Rusi už pred rokom 2022 intervenovali do ukrajinskej občianskej vojny, de facto ukrajinsko-ruskej vojny na území Ukrajiny. Tú vyvolal domáci nacionalizmus, neblaho podporený zo zahraničia. Ako to napokon býva vždy. Ukrajinci sú v tejto vojne najmä obeťou, ale v širšom pohľade aj vinníkom, sú to totiž práve ukrajinskí politici, kto nesie hlavnú zodpovednosť za osud svojho štátu. Najmä oni sami nikdy nemali dovoliť, aby Ukrajina uverila tomu, že môže byť iba na Západe alebo iba s Ruskom, jedno aj druhé viedlo k vojne (a bolo dosť ľudí, ktorí na to verejne upozorňovali).

Všimnime si však, čo sa stalo neskôr, čo sa deje teraz.

Americká zahraničná politika, bez ktorej by nebolo hry na rozširovanie NATO, financovanie proti-ruských organizácií na Ukrajine (hovorí o tom Mike Benz, bývalý vysoký zamestnanec amerického ministerstva zahraničných vecí, ale aj celý rad ďalších aktérov), tak táto americká zahraničná politika dokázala vojnu na Ukrajine umne prehodiť na plecia Európy. Posledným príkladom sú aj nedávne závery stretnutia Rutte-Trump po Washingtone pred pár dňami.

Tie hovoria, že NATO bude od Ameriky kupovať zbrane pre Ukrajinu.

Všimnite si tú vetu podrobnejšie.

Aké NATO? Aliancia predsa nie je EÚ, nemá vlastný rozpočet oddelený od štátov, NATO sú jednotlivé štáty. Inými slovami, Rutte, Merz, Starmer a ďalší sa boja vlastným voličom povedať vetu, že teraz to budú oni, kto bude kupovať americké zbrane pre Ukrajinu.

Ani to však nie je také, ako to vyzerá.

Francúzsko a Taliansko už oznámili, že sa schémy, cez ktorú by európske štáty nakupovali americké zbrane, nezúčastnia, poľský minister Sikorski hovorí, že za zbrane nemajú platiť európski daňoví poplatníci, český líder opozície Babiš v susediacej téme dodáva, že ak bude na jeseň premiér, skončí sa český program na nakupovanie zbraní pre Ukrajinu. Ale všetci v NATO sme si pritom na poslednom samite schválili, že zbrane pre Ukrajinu sa budú počítať do 5 percent HDP vynakladaných na obranu.

Nebude to teda žiadne NATO, kto bude nakupovať zbrane pre Ukrajinu. Slová sa skrátka hovoria, aby miatli a mýlili, takú dobu dnes žijeme.

Problém s ešte väčším obrysom je, že táto politika nemôže viesť k iným výsledkom, ako doterajšia politika Západu k vojne na Ukrajine. Veď ak celý Západ – od Bidena po Čaputovú s Naďom – podporoval Ukrajinu zbraňami a viedlo to k pomalému, ale nevyhnutnému vyčerpávaniu Ukrajiny, ako to asi môže dopadnúť, ak sa z tejto koalície vykrojí Amerika, Francúzsko, Taliansko?