Agentúra šíri poplašnú správu: vládu Šimečku s Naďom a Matovičom

Tá istá agentúra (Ipsos) tvrdí aj to, že progresívci v jej meraniach lámu rekordy. Ich podpora je takmer 24 percent. Jednoducho, Šimečkovi s Korčokom a Mesterovou vraj ide karta.

Hneď na úvod treba k „prieskumom“ tohto druhu spresniť dve veci. Nie sú to prieskumy. Sú to volebné modely, ktoré vznikajú v kancelárii. Kombinujú online dopytovanie a následnú úpravu výsledkov tak, aby sa blížili k realite. K tej realite, ktorá nie je online.

Druhé spresnenie: títo volební modelári pracujú pre Denník N. Teda pre progresívne noviny, ktoré sú – už tradične – súčasťou volebných kampaní po boku PS.

To by vysvetľovalo, prečo zvykne mať PS podľa modelárov viac na papieri ako priamo vo voľbách. Modely progresívnych médií sa sekli aj pred parlamentnými voľbami 2023, aj pred prezidentskými voľbami 2024.

A vysvetľovalo by to aj záhadu, prečo zrazu Naďovi Demokrati vyskakujú nad päť percent. Odkedy sa Šimečka skamarátil s Naďom a ráta s ním v novej vláde ako s cennou posilou, Demokrati už nie sú tesne pod čiarou. Sú tesne nad ňou. Rastie aj PS, aj strana Jara Naďa a Eduarda Hegera.

Milé.

Po týchto úvodných spresneniach môžeme prejsť k veci.

Nech sú volebné modely (bývalé prieskumy) akokoľvek nepresné a prifarbené, treba im uznať, že zachytávajú trendy. Občas ich dokonca vedia aj ovplyvňovať alebo vytvárať. A netreba na to veľa. Stačí 0,2 percenta. Je malý rozdiel, či strane pri dovažovaní modelu prisúdia 4,9 alebo 5,1 percenta. No volebné rozhodovanie to ovplyvňuje zásadne.

V skratke: trendy vyzerajú tak, že koalícia padá a opozícia rastie. Ukazujú to volebné modely aj štandardné prieskumy. A ukazujú to dosť dlho na to, aby sme to mohli brať vážne.

Z týchto trendov sú už trochu nervózni aj v Smere. Už totiž nejde o malé zmeny. Sú to zmeny, ktoré hovoria o obrate v pomeroch síl. Teda o zvýšenej pravdepodobnosti, že vládna moc sa môže vymeniť z Ficovej na progresívnu.

Samozrejme, voľby môžu dopadnúť celkom inak, ako ukazuje mapovanie (alebo výroba) trendov. Jedna vec je však pomerne jasná. Taká jasná, že sa to už nedá prehliadať: Ficovi sa nedarí udržať presvedčivý náskok, ktorý mal dva roky nad opozíciou. V Smere sa trápia. Nehovoriac o Hlase a SNS.

Prišlo to dosť rýchlo (no nie nečakane). Fico dostal šancu vo voľbách 2023 – aj vďaka nemehlám ako Matovič, Heger a Ódor. Spolu s partnermi voľby vyhral Smer. Aj keď len tesne. O novej vláde Fica rozhodla SNS, ktorá s námahou preliezla do parlamentu. Aby sa následne rozliala…

Chvíľu potom trvala politická gravitácia. Národný tábor mal väčšinu. Potvrdilo sa to aj v prezidentských voľbách 2024 porážkou Korčoka a víťazstvom Pellegriniho.

Ďalšia vzpruha prišla po volebnom víťazstve Donalda Trumpa v Spojených štátoch. Trumpov obrat pri vojne o Ukrajinu, krotenie expanzívnej politiky NATO, útok Elona Muska na vykrmovanie progresívnych mimovládok z vládneho vrecka, Vanceova kritika EÚ, boj proti nelegálnej migrácii, dúhovej agende, Sorosovcom… To všetko posilňovalo a legitimizovalo Ficove témy.

Fico to zrejme pochopil ako príležitosť pritvrdiť. Radikálne a vo veľkom štýle… Ohlásil „hrádzu proti progresivizmu“, presadil odvolanie Šimečku z parlamentnej funkcie, vycestoval za Putinom do Moskvy, užíval si ostré konflikty so Zelenským, rozbehol sa do boja s dúhovým hnutím zmenou Ústavy.

Lenže – ukázalo sa, že na udržanie náskoku, vytláčanie Republiky nabok a pretláčanie opozície to nestačí. Dôvodov je veľa, od komunikačných cez morálne po ekonomické a sociálne. No my sa zameriame len na ten hlavný. Politický.

Hlavným problémom Roberta Fica je fakt, že jeho stratégia nestojí na prepracovanej, presvedčivej a dôveryhodnej politike. Stojí prevažne na silných pózach a silných gestách. Na obrazoch a rečiach, ktoré nie sú kryté reálnou politikou a výsledkami…

Fico ponúka fotografie s Putinom. Krátko potom Slovensko hlasuje za zvýšenie zbrojenia na samite NATO (lebo inak to nejde). Ponúka konflikty so Zelenským pre plyn, po ktorých na samite EÚ podporí ďalšie sankcie (lebo inak to nejde). Hovorí o strašnom zabíjaní Slovanov na Ukrajine s pohonom zo Západu. No popri tom Slovensko posiela do tohto konfliktu – Zelenskému – zbrane a muníciu. Lebo inak to vraj nejde. A navyše, biznis je biznis.

Provokačné pózy Fica po boku Putina a provokačné gestá proti politike EÚ v mediálnej rovine fungujú. No nie na tom konci, kde by to potreboval Fico. Na veľkú mobilizáciu voličov z národného tábora to nestačí – časť z nich radšej flirtuje s Republikou.

No zároveň Ficove provokačné gestá bohato stačia na vytáčanie voličov z progresívneho tábora. Všetky Ficove pokusy pritvrdiť stavajú na nohy voličov opozície – a nadoraz.

Zaklínadlá „lebo Fico“ a „lebo Putin“ fungujú spoľahlivo. Výbušne. A ak sa spoja do jednej fotografie z Moskvy alebo do jedného mediálneho rámca, opozičný tábor je v záchvate, zmobilizovaný do poslednej nohy. Vyplašený Šimečka, dezorientovaný Korčok, hysterická Mesterová… Tí opozičných voličov nevyrušia. Kľúčové sú dve spomínané zaklínadlá.

Stačia.

A k nim stačí akékoľvek silácke gesto Fica, ktoré potom dvíha zo stoličiek druhú stranu.

Jednoducho, ukazuje sa, že Ficov boj o voličov Republiky nefunguje. No fungujú jeho vedľajšie účinky: hystéria progresívneho tábora z rečí Fica a Blahu.

Inými slovami: strašenie Ficom (Putinom) stále naplno zaberá. A na druhom brehu, v národnom tábore, strašenie progresívcami či Matovičom zaberá menej. Pochopiteľne, keďže nenesú zodpovednosť za vládnutie.

Fico po dvoch rokoch uviazol v nepríjemnej pozícii, v ktorej má málo dobrých a účinných možností. Boj proti progresívcom a vojnovým jastrabom stráca paru.

A otočiť tieto trendy z hlavy na nohy? To pôjde rýchlo a ľahko. No za vysokú cenu. Stalo by sa to vtedy, keď by Korčok s Naďom a Matovičom napochodovali späť do vlády. Predstierajúc, že v ich podaní je slovenská.