Slovo o cenzúre

Keď je reč o ochrane slobody prejavu, nezaškodí niekoľko slov o tých, ktorí slobode prejavu bránia, teda o cenzoroch. Máme s nimi čosi spoločné: rešpekt k slovu. Nezhodneme sa s cenzormi, ktoré slová majú právo na život a ktorým sa treba brániť, ale sme zajedno v tom, že slovo má váhu a moc. Moc čosi vyvolať alebo moc čosi zastaviť. Moc niečo zničiť alebo moc niečo zachrániť. Moc pomáhať alebo moc škodiť.

Zmieňujem to preto, lebo iba ten, kto verí v silu slova, môže zo slova čerpať nádej alebo sa slova báť. Cenzori sú vlastne padlí anjeli. Stratili vieru v slobodné slovo a obrátili sa proti nemu. Prešli na temnú stranu. Že slovom nepohŕdajú, že ho nezľahčujú ani nepodceňujú, ich paradoxne šľachtí. Cenzor zosobňuje poučené, kvalifikované zlo.

Za prvú skúsenosť s cenzúrou vďačím bývalej štátnej bezpečnosti, ktorá nezávisle šírené slovo nebrala na ľahkú váhu. V jednom samizdatovom texte som to ocenil. Keď sa mladí právnici, ktorým som bol pridelený, pýšili, ako ma majú prečítaného, ukázali mi môj text, na ktorom však bolo čosi čudné. Uvedomil som si, že mám pred sebou bezchybný preklad pôvodne slovenského textu do češtiny. Starostlivosťou cenzorov som bol polichotený.

V tej istej dobe som bol po prvý raz preložený do angličtiny. Text, ktorý som napísal o nezávislej iniciatíve Bratislava nahlas na objednávku magazínu Index On Censorship, prepísal Karel Kyncl tak, aby sa to páčilo Angličanom, a vymyslel k tomu titulok „Greening the Reds“, teda „zelenanie červených“. Nebolo to zlé, ale nechápal som, prečo som podpísaný pod niečím, čo som nenapísal.