Prvý celovečerný film v rusínčine je historickou drámou o vysídlení dedín na východe Slovenska, ktorá je adeptom na jeden z najlepších slovenských filmov roka.
V prvý decembrový týždeň príde do kín slovenský film Potopa. Ten je debutom mladého slovenského režiséra Martina Gondu (1990), pochádzajúceho z Košíc. Téma je na prvé počutie veľmi lokálna, príbeh o vysídlení obyvateľov rusínskych obcí na severovýchode Slovenska z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina. A keďže film je natočený v rusínskom jazyku, ide aj o historicky prvý celovečerný rusínsky film.
To všetko sú informácie, pre ktoré sa divák môže na film pozerať s rezervou a nemať od neho najvyššie očakávania. Aj mňa samého do kina prilákalo skôr to, že žijem v Snine a Starinu, kde sa narodil aj môj otec, mám „za kopcom“. Všetky obavy však treba dať bokom. Potopa je aj napriek silnej konkurencii jedným z najlepších slovenských filmov roka, ktorý robí výbornú reklamu režisérovi, protagonistom, regiónu aj Rusínom.
Hlavnou postavou filmu je dievča menom Mara. Tá žije so svojím otcom Sašom v dedinke Ruské, poslednej obci pred hranicami a zároveň poslednej dedine, ktorú úrady nariadili vysídliť pre výstavbu Stariny. Mara chce z Ruského odísť študovať na strednú školu do Košíc a stať sa pilotkou. Jej otec je presným opakom. Je starý, hrubý a verí, že svoj život pokojne dožije v rodičovskom dome.
Rovnaký osud chce aj pre svoju dcéru. Dúfa, že pôjde na strednú školu do Sniny, čoskoro sa zamestná v podniku JAS a pomôže mu so starostlivosťou o gazdovstvo aj financie.
Rodinná dráma, ktorá je alegóriou na to, čo sa odohráva v celej obci, kde mnohí mladí vnímali vysídlenie ako šancu presťahovať sa do rozvinutejších regiónov, graduje potom, čo je obyvateľom definitívne oznámené, že obec bude vysídlená. Marin otec po tejto informácii a jej podpore od vlastnej dcéry dostane porážku a dievča stojí pred dilemou, ako sa postaviť k otcovi pripútanému na lôžko.
Nebudem prezrádzať všetko. Už podľa námetu filmu je však jasné, že rodina sa napokon presťahuje do bytovky v meste – iná možnosť ani neprichádza do úvahy.
K historickým udalostiam len krátka poznámka: v skutočnosti dedinu odmietla opustiť jedna stará žena. Zostala v nej aj napriek tomu, že do dediny prestal chodiť autobus, zrušili obchod, vypli elektrinu, odstrihli telefónny kábel a kostol aj domy zrovnali so zemou buldozéry.
Vo filme je to všetko ukázané. Mimoriadne silná je scéna exhumácie cintorína. Na predpremiére v Snine bolo v sále neraz počuť popoťahovanie a utieranie nosov či sĺz.
Príbeh tejto nezlomnej ženy, ktorej deti nosili jedlo, sa skončil tým, že krátko po vysídlení obce zomrela na priedomí svojho domu. Podobne dopadlo aj mnoho starších ľudí vytrhnutých zo svojich rodných dedín a presťahovaných do bytoviek. Ostatní sa buď prispôsobili, alebo prežili vďaka silnej komunite, ktorú pôvodní obyvatelia vytvorili na novom mieste.
O tom, že Gonda a jeho tím drámu vykreslili výborne, svedčí aj zaradenie filmu na dva prestížne filmové festivaly – v argentínskom Mar del Plate a indickom Goa, pričom v Argentíne získal cenu Signis za najlepší film. Na režisérsky aj rusínsky filmový debut je to pozoruhodný výsledok.
Okrem výborne zvládnutých technických stránok filmu (pre kameramana Olivera Záhlavu je to tiež filmový debut) treba vyzdvihnúť aj herecké výkony, ktoré podávajú prevažne neherci a herci z rusínskeho Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove. Ani jedna scéna po tejto stránke nepôsobí rušivo. Výkony hercov sa môjmu laickému oku zdali omnoho lepšie ako tie z väčšiny slovenskej seriálovej produkcie.
Výborná je aj hudba (počuť ju aj na konci traileru), ktorá pripomína poľský film Sedliaci. Podobne ako v poľskom filme, aj tu ide o vhodné spojenie ľudového motívu s moderným aranžmánom. Poliaci boli len o niečo odvážnejší v jej využití.
S tým súvisí aj moja hlavná výčitka. Po dopozeraní mi bolo ľúto, že jedinečné ľudové motívy regiónu nedostali väčší priestor. Režisér na predpremiére vysvetlil, že sa chcel sústrediť na hlavnú dejovú líniu a vytvoriť film vhodný aj pre medzinárodné publikum, a preto musel množstvo scén s týmito motívmi vystrihnúť.
Výsledkom je film, pri ktorom divák nemá čas vydýchnuť si od napätia. Obec aj hlavná hrdinka v ňom prežívajú drámu prakticky od prvých minút až do konca. Trochu väčšia košatosť a odvaha zapojiť miestne prvky na úkor napätia by pritom filmu neublížili, štáb totiž pri hudbe ukázal, že ich dokáže zapracovať veľmi prirodzene.
Posledná poznámka sa týka spoločenského presahu filmu. Potopa prichádza v čase, keď sa spoločnosť sporí o výstavbu veľkých projektov ako prečerpávacia elektráreň Málinec či baterkáreň v Šuranoch. V žiadnom z týchto prípadov nejde o tak dramatický príbeh ako v Starine, no spoločenský tlak je dnes napriek tomu väčší.
Samozrejme, je to spôsobené inou dobou, no otázka obeti menšej komunity pre dosiahnutie dobra väčšieho celku ostáva otvorená. Film ani spoločnosť sa jej veľmi nechcú dotýkať. Je pozoruhodné, že divák vo filme ani raz nevidí výsledok, pre ktorý bolo vysídlenie nevyhnutné, vodnú nádrž Starina, ktorá zabezpečila pitnú vodu pre celý východ až po Prešov a Košice a zabránila záplavám v povodí Cirochy. Krátko pred koncom filmu sa režisér tejto témy dotkne len tým, že divákovi ponúkne umelecké zábery dažďa a vody pritekajúcej rôznymi cestičkami až na okraj nádrže.
Kamera sa však nikdy nedvihne natoľko, aby sme videli Starinu z vtáčej perspektívy. A to aj napriek tomu, že Mara „má hlavu v oblakoch“, túži byť pilotkou a vo filme si dokonca raz zalieta.
Vyvstáva mi z toho otázka, či nás dnes celok, spoločnosť, spoločné dobro, zaujíma menej, a oveľa viac sa sústreďujeme na jednotlivca a jeho perspektívu. Nechcem nikomu nanucovať moju interpretáciu, zdá sa mi však, že niečo na tom bude.
V každom prípade, Potopa je ďalšou z výborných historických drám, ktoré sú v posledných rokoch doménou slovenských filmárov. A je len dobré že dramatizácia sa, na rozdiel od niektorých iných slovenských filmov, nedosahuje brutalitou záberov, ani rýchlosťou strihu, ale skôr silou príbehu.
Na debut režiséra Gondu sa určite oplatí zájsť do kina. Zdá sa totiž, že v ňom rastie ďalší výborný slovenský režisér a filmár.
Simon
Pred 8 mesiacmi
No to som zvedavý, či náhodou nebudem potrebovať titulky. Rusínsky jazyk je tak osobitý. Ale ťažšia mi príde Goralčina. To Poliakovi lepšie rozumiem. Škoda, že sa nechceli učiť tú našu Bernolákovčinu :)
KM
Pred 8 mesiacmi
Ďakujem pán Čop za vaše články čo vo mne vždy vybudia zvedavosť 👍. Len ma pri čítaní napadla jedna taka veta co som nedavno čítala...... Vždy ked niekto chce dobro pre všetkých velmi často je do zlodej, podvodník a klamár.
MartinX
Pred 8 mesiacmi
Len aby podobné filmy neskončili pocitom, že tí “zlí”, ktorí budujú technickú infaštruktúru, zámerne vyháňajú dobrých dedinčanov z ich domovov. Komunisti natáčali “budovateľské” filmy, kde boli z novej priehrady všetci nadšení a teraz ideme presne opačným smerom. Aby sme sa nakoniec nestali “indiánskou rezerváciou” pre priemyselne vyspelých Číňanov.
Milada
Pred 8 mesiacmi
Bajecna recenzia. Urcite pojdem do kina podporit mladeho rezisera z vychodu; nielen preto, lebo sama pochadzam z vychodnej casti Slovenska, ale aj kvoli tvorcom filmu - vychodniarom. Velmi som rada, ze reziser obsadzoval do filmovych roli hercov z vychodu (a nie bratislavcanov, ci inych). Jednak to budu neokukane tvare, druhak, skvely pocin uctit si sikovnych vychodniarov a prezentovat ich celemu Slovensku. Nad temou obetovania sa jednotlivca, ci mensej, istej skupiny ludi pre dobro vsetkych som sa zamyslala iba letmo a po pade sociku to bolo prezentovane vzdy ako nieco nespravne, ako komunisticka podlost. Bez toho, ze by sme si uvedomili, ze sa to bezne deje aj dnes, hoci mozno nie priam s takym tazkym dopadom na ludske osudy, ako za onoho casu, ked ludia prisli o svoje pribytky, gazdovstvo, zdroj obzivy, minulost, korene. No aj tak si myslim, ze ak sa dotycnemu, ci celej skupine citlivo vysvetli zmysel diela pre vacsiu skupinu ludi a poskytne adekvatna nahrada za majetok, ktory je v hre a ktory clovek straca, tak predsa len som za vybudovanie daneho diela. Ono nezriedka naozaj ma ten efekt, ze zachrani v buducnosti majetky, ba az zivoty inych ludi. Ale naozaj by sa mala vymenou za vzdanie sa svojej nehnutelnosti poskytnut adekvatna nahrada - idealne vytvorit, poskytnut tomu cloveku rovnake, alebo podobne podmienky pre zivot, ake mal predtym. Prestahovat starych ludi zvyknutych pracovat na svojom grunte do bytoviek mi takym teda vobec nepride. Este jeden postreh. Skusme sa spytat vsetkych naokolo, ktory z daneho diela maju nejake vyhody (ze im nezaplavuuje domy, napr.), ci by chceli navrat spat, zrusit nadrz, vypustit ju a vratit povodnym obyvatelom ich majetky. Toto asi nikomu dnes ani len nenapadne. Co je istym sposobom tiez vyjadrenym postoja v teme obety jednotlivca ci istej skupiny pre blaho vacsieho kolektivu. Takze odpoved je za mna (a asi aj za inych) celkom jasna.
Palo Satko
Pred 8 mesiacmi
Bol v tom kúte týždeň s manželkou na tulacke po drevených kostolikoch. Pršalo ale auto som mal čisté. Videl som starenku umývať hrnce v potoku pomocou popola. Starého chlapa, ktorý keď sme obchádzali kostolík došiel so sekerou v ruke sa spýtať čo tam hľadáme. Keď sme mu to povedali, išiel domov vrátiť sekeru a došiel s klucami a všetko nám poukazoval. Bol to práve rok, keď sa prechádzalo z koruny na euro. Pýtali sme miestneho na cenu menšej drevenice. Povedal, že 20 000. My, že 20 000 euro nie je až tak veľa. On, že nie euro ale korún. Ten svet sa stráca. Bolo tam krásne a zároveň smutno. Ten film si pozriem. Ďakujem za typ.