Ako sa z hudobného žartu môže stať fenomén? Schéma je jednoduchá. Chce to nadhľad, hravosť, štipku irónie, schopnosť kontrastovať žánre a tvoriť s pocitom, že nejde o nič. Čiže asi tak ako Camille Saint-Saëns, keď komponoval Karneval zvierat. Spomedzi štrnástich častí žartovnej suity sa však jedna vymyká. Melancholická Labuť.

Camille Saint-Saëns stihol v hudobnom fachu snáď všetko. V dobrom slova zmysle. Mal absolútny hudobný sluch, komponoval veľa ako Bach a rýchlo ako Rossini, bol virtuóznym klaviristom a podľa Liszta aj geniálnym organistom, ďalej dirigentom, pedagógom a medzi prvými prakticky využil vynález gramofónového zvukového zápisu. Hudobné umenie pritom bolo len jednou z mnohých oblastí, ktorým sa venoval, a jeho široký záber dotvárala astronómia, filozofia, matematika, botanika, história, písanie prózy aj veršov. Z bohatej a všestrannej tvorby hudobného skladateľa francúzskeho romantizmu vypichneme jednu skladbu. Hoci trvá len tri minúty, zásadne ovplyvnila svet baletu, ako aj umelecký život jeho protagonistov.

Karneval zvierat Saint-Saëns komponoval s jasným zámerom. Potreboval žartovné skladby, či už ako ukážky pre študentov, alebo pre pobavenie v úzkom kruhu, ale žiadne koncerty a veľké publikum. Hravé miniatúry však zakaždým majú záber. Bývajú úderné, chytľavé, zapamätateľné a takmer vždy prinášajú riziko, že zatienia tak predošlú, ako aj budúcu tvorbu svojho autora. Saint-Saëns si zakladal na reputácii skladateľa naozaj vážnej hudby, presah suity do širšieho hudobného povedomia preto ošetril doživotným zákazom na publikovanie partitúry. Veľká zoologická fantázia, ako súbor miniatúr sám nazýval, istú dobu znela iba medzi „svojimi“. Výnimku dostala iba Labuť. Romantická skladba pre klavír a violončelo sa rýchlo vymanila z područia Karnevalu a začala žiť vlastným životom.

O jej osude rozhodlo umelecké vnuknutie baletného majstra Michaila Fokina. Na miniatúru najprv improvizoval sám, avšak v jeho podaní tragické rozuzlenie nenájdeme. O impozantný obraz skonu baletné sólo dotvorila primabalerína Ana Pavlova. Tak dvojica umelcov zmenila prvotný zámer melancholickej skladby a v baletnom prevedení ju spracovala do podoby boja života so smrťou. „Madame, až vďaka vám som pochopil, že som skomponoval skutočne nádhernú hudbu,“ poklonil sa éterickej primabaleríne Saint-Saëns po jednom z parížskych predstavení. Svetová premiéra choreografickej miniatúry sa uskutočnila na charitatívnom koncerte v petrohradskom Mariinskom divadle. Publikum zamrelo. Písal sa rok 1907. Balet ešte koncom 19. storočia podchytil Čajkovskij. Povýšil ho na mohutný hudobno-dramatický žáner, ale na nových umeleckých prostriedkoch už pracujú sólisti a choreografi Leonid Miasin a Václav Nižinskij v súbore Ruský balet Sergeja Ďagileva. Kladú dôraz na intímne prežívanie, balet postavený na príbehu tak prechádza do ďalšej fázy a smeruje k žánrom psychologickým.

Na začiatku tejto cesty stojí Umierajúca labuť. Počas troch minút sa v nej odohráva dovtedy na tanečnej scéne nevídaná dráma, gradujúca cez vôľu žiť a urputný zápas s osudom až po tragické rozuzlenie. Prerozprávať ju možno nasledovne. Na scéne panuje noc. Na hladine jazera zaliatej mesačným svitom pláva labuť a zbiera sily na vzlietnutie. Máva krídlami, vznáša sa vyššie a vyššie, a vzápätí padá. Zúfalo sa pokúša vzlietnuť opäť, no svoj boj prehráva. Vysilená padá a skoná. 

Dramatický skon labute znamenal zrod novej epochy v dejinách baletu. „Je to tanec celého tela, teda nielen tanec nôh, akým bol pôvodný baletný tanec. Úloha rúk nie je druhoradá, a v tomto tanci možno dôležitejšia ako pohyb nôh. Akékoľvek realistické zobrazenie fyzického utrpenia musí byť úplne vyradené. Životné gesto, z ktorého vychádza tanec, musí stáť nad realitou a presiahnuť do reality umeleckej. Priblíženie tanca k imitovaniu tvora z ríše vtáctva je omylom, ku ktorému skĺznu mnohí. Interpretácia môže byť lyrickejšieho alebo dramatickejšieho charakteru, ja pripúšťam obe možnosti, avšak interpretkám odporúčam nasledovať cestu, ktorú im našepkáva ich individualita,“ píše Michail Fokin. Týmto spôsobom prepája prvky klasického baletu s novými pohybovými formami, ktoré v rovnakom období presadzuje americká tanečníčka Isadora Duncan.

Umierajúca labuť sa stane umeleckou vizitkou Any Pavlovej. V roku 1910 sa usadí v Londýne, no jej život je jedno veľké turné. Do honosnej vily obklopenej lesoparkom sa vracia len sporadicky. Voľné chvíle tu trávi s labuťami, rozpráva sa s nimi. Jedna z nich ju zakaždým hlasito privíta a beží k nej mávajúc krídlami. O Aninej fascinácii majestátnymi tvormi najlepšie vypovedajú kultové snímky portrétneho fotografa Jamesa Lafayette. Primabalerína sa s umeleckou rolou stotožní naplno. Pred odchodom na večnosť v roku 1931 vyriekne: „Pripravte mi kostým labute.“

Baletné sólo Umierajúcej labute nájdeme v repertoári mnohých primabalerín, avšak jednu z najpôsobivejších interpretácií má na umeleckom konte Maja Pliseckaja. Jej choreografia sa od pôvodnej líši niekoľkými prvkami. Prvým je vplávanie na scénu chrbtom k publiku, a nemožno si nevšimnúť, že táto labuť je živelnejšia. Vášnivo zápasí o život, pričom vo finále nasmeruje zúfalý pohľad smerom do neba. Tragický príbeh tak získava ďalší rozmer. Skonávajúca labuť sa do posledného okamihu nechce zmieriť s blížiacom sa koncom a zo sveta odchádza zúfalá, s neuhasenou túžbou po živote.

Karneval zvierat mal premiéru v Paríži vo februári 1886. O dva mesiace bolo dielo predstavené Franzovi Lisztovi v parížskom literárno-hudobnom salóne u opernej divy Pauline Viardot-García, no a sem sa už pýta prudká odbočka. Ide totiž o dámu, ktorej v roku 1843 padol k nohám sám Turgenev. Bez urážky, ale viac už nepovstal, a tento fakt sa stal povinnou zmienkou v biografii ruského spisovateľa. Pauline vtedy zavítala s Talianskou operou do Petrohradu a v úlohe Rosiny v Barbierovi zo Sevilly priam zapadla do atmosféry ruskej metropoly, kde to vrelo ideami, príbehmi aj románmi. A nielen v knižkách či na divadelnej scéne. V tom čase Turgenev ako spisovateľ iba začínal. Na konte má úspešné lyrické poémy, no ešte nejaký rôčik potrvá, pokým jeho literárny talent zažiari naplno. Túži byť básnikom, a zatiaľ netuší, že do dejín literatúry sa veľkými písmenami zapíše talentom podchytiť realitu v próze. Má 25 rokov, prvé ľúbostné ošiale dávno za sebou a hlavu vysoko v oblakoch.

Pri zemi ho ešte stále drží despotická mať, ale už čoskoro sa jej vyšmykne. Varvara Petrovna, jedna z najbohatších žien v cárskom Rusku, nad obrovským panstvom a neveľkým potomstvom vládla tvrdou rukou. S nevoľníkmi zaobchádzala bezcitne, svoje deti mlátila ako žito za najmenšie prehrešky. O dôvode sa museli dovtípiť samé. Ak sa tak nestalo, smola. Za nedostatok sebareflexie sa trestalo opäť. Trošku zadosťučinenia? Nech sa páči: Varvare Petrovne despotickú výchovu syn pekne spočíta. Veď práve jej obraz osadí do svetovej literatúry ako prototyp krutých a cynických veľkostatkárok.

Na Ivánušku pritom neplatil žiadny cukor, a na bič, na ten si dávno zvykol. Veď posúďte sami. Nepodarilo sa z neho vytĺcť ani podnikateľa, ani agrobaróna. Pod tlakom autoritárskej výchovy vyrástol nerozhodný, precitlivený, plachý, a zároveň zanovitý človek so silným sklonom vhupnúť oboma nohami do podivných situácií. Tieto osobnostné črty sa priam bili s majestátnym vzhľadom a zachytiť všetok tento povahovo-vizuálny mišmaš poňal ako výzvu nejeden výtvarný umelec. Patril sem aj mladý Iľja Repin. Snáď najkultovejší portrét Turgeneva vyhotovil práve v dome manželov Pauline a Louisa Viardotovcov, kde Ivan Sergejevič často pobýval a prežíval neskonalé šťastie v prítomnosti milovanej hostiteľky. S podobizňou, ktorá raz bude dotvárať tajomnú atmosféru univerzitných chodieb a literárnych kabinetov, však nakoniec nebol spokojný ani autor, ani portrétovaný, ani Viardotovci, a ani zadávateľ výtvarného diela – Pavel Michajlovič Tretiakov. Do svetoznámej tretiakovky sa portrét dostane veľkou okľukou, ale to by bol už ďalší príbeh. Teraz radšej ešte pár riadkov k Turgenevovi.