Kto z koho. Alebo najviac kopú porazení novinári

Povolebná atmosféra v českej spoločnosti nie je oveľa pokojnejšia, než bola tá predvolebná. Alebo, inak povedané, je tu stále rovnaké politické dusno. Dôvod je dobre pochopiteľný aj zo Slovenska: je to nechuť porazených zmieriť sa s porážkou.

Frustrácia porazených novinárov je pritom ešte viditeľnejšia, než sklamanie politikov. Zatiaľ čo porazených politikov volič iba nezvolil, keď uprednostnil politikov s lepším programom, porazených novinárov volič ponížil, keď ich volebnú nápoveď ignoroval.

Čoho sme po voľbách svedkami, je politický boj. V pokojných dobách, keď sa v politike pri moci striedajú strany, ktoré sa ničím podstatným neodlišujú, môže striedanie pri moci prebiehať noblesne. My sa však v pokojnej dobe nenachádzame. Porazené strany striedajú strany, od ktorých väčšina občanov dopytuje radikálnu zmenu štýlu a zásadnú zmenu kurzu.

Viac ako inokedy dnes platí, že predvolebná kampaň začína deň po voľbách. Porazení novinári a ich politici určite nedajú svoju kožu lacno a nevynechajú žiadnu príležitosť víťazom namydliť schody. Novej vláde a jej voličom budú škodiť, kde sa dá, čo znamená, že proti republike sa spoja aj s diablom.

Víťazná väčšina občanov však od svojich politikov tiež očakáva politický boj. Na nejaké gentlemanstvo nie je čas a ani k nemu nie je dôvod. Porazených treba na každom kroku dôsledne porážať, brať ich ako prekážku, ktorú treba odpratať z cesty.

Predstava, že by v záujme občanov mohla budúca vláda s opozíciou ťahať za jeden povraz, platí iba v tom prípade, ak máme na mysli, že každý ťahá iným smerom. Pri tomto preťahovaní nemožno dať konkurencii ani centimeter zadarmo. Bola by to zrada voličov. Vláda a opozícia si nebudú mať čo povedať a akýkoľvek ich kompromis by ako voliči víťazov, tak voliči porazených niesli nemilo. Jediné, čo dáva zmysel, je ostrý politický stret, pri ktorom sa neberú rukojemníci ani remíza. Ak sa má niečo vyriešiť, stane sa tak iba vtedy, keď víťaz berie všetko.

V praxi z povedaného vyplýva, že vládnu koalíciu čaká tvrdá konfrontácia s porazenými politickými stranami, s prezidentom Petrom Pavlom a tiež so Senátom, s korporátnymi a predovšetkým s „verejnoprávnymi“ médiami, s politickými „mimovládkami“, fanatickými hercami a všeobecne s mocnou probruselskou piatou kolónou.

Boj to bude ťažký, a pokiaľ v ňom chce vládna koalícia uspieť, nesmie stratiť svojich voličov. Tí dúfajú, že Babišov tím s porazenými progresívnymi pseudodemokratmi vo všetkej slušnosti pozametá, aby tu nemohli sabotovať nápravu pomerov smerom k nejakej rozumnej alebo aspoň rozumnejšej správe vecí verejných.

Potom sú tu porazení novinári, experti na špinavosti všetkého druhu. Ponúka sa idea, vôbec sa s nimi nebaviť, pretože z nich nie je úžitok a ani im niet pomoci. Ak ale budú mať politické ambície, hodenú rukavicu treba zdvihnúť. Brániť demokraciu pred mediálnou svojvôľou je legitímne a žiaduce.

Najťažší politický stret sa dá čakať s Bruselom. Bude to zápas s arogantnou byrokraciou, s nerealistickými ideológiami a tiež zápas s európskym militarizmom. Do tejto vojny je potrebné nájsť v Európe spojencov a obrniť sa trpezlivosťou. Bude to hybridná vojna s umierajúcou kobylou, čo okolo seba kope v poslednom ťažení. Bude to vojna, ktorá nebude mať víťaza, pretože bod, kedy ešte išlo Európu zachrániť, sme už dávno minuli. Ale aj vojna za minimalizáciu škôd má zmysel.