Poznámka redakcie: Časť textu nie je vhodná pre mladistvých a citlivé povahy.

Vydavateľstvo Absynt zo Žiliny vydalo slovenský preklad dokumentárneho románu Orgia maďarského spisovateľa Gábora (krstné meno) Zoltána (priezvisko). Označenie dokumentárny román znamená, že mená a konkrétne udalosti vymyslel autor, ale zároveň tvrdí, že román napísal na základe reálnych udalostí, ktoré má podložené štvorročným štúdiom v archívoch, výpoveďami svedkov a inými dôkazmi.

Ide o mučenie a vraždenie Židov v Budapešti v novembri – decembri 1944 až v januári 1945. V meste vtedy privliekli na breh Dunaja zväčša zmučených mužov, deti, znásilnené ženy, tam sa museli vyzuť a vyzliecť a takých ich postrieľali a hodili do Dunaja. Udalosť pripomína osobitný pamätník neďaleko budovy maďarského parlamentu: 60 párov rôznych topánok z toho obdobia v kovovej podobe zapustených do betónu na brehu Dunaja, mužských, detských, ženských, pracovných, spoločenských.

Dnes túto tragédiu pripomína sugestívny pamätník.

Vtedajšie orgie dostali aj literárnu podobu. 

Pôjdem však po poriadku.

Od apríla 1920 do 15. októbra 1944 vládu v Maďarsku vykonával admirál Miklóš Horthy, v posledných mesiacoch skôr formálne. Už za jeho vlády došlo k obmedzovaniu Židov, dokonca aj k deportáciám do koncentračných táborov. V júli 1944 Horthy deportácie zastavil.

Vtedy už vo svetových médiách zvučalo, že Nemci v koncentračných táboroch Židov vraždia. Svetová ozvena nastala najmä vďaka správe slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfréda Wetzlera po ich úteku z Auschwitzu v apríli 1944. Po nich ušla ešte dvojica Arnošt Rosin a Czeslaw Mordowicz, prvý slovenský a druhý poľský Žid, ktorí už hovorili o pláne na definitívne deportácie Židov z Maďarska. Vrba chcel čeliť katastrofe a zverejniť v Maďarsku, čo im hrozí (s odkazom zachráň sa, kto môžeš), ale stretnutie s Rezső Kasztnerom, vodcom maďarskej židovskej komunity, ho celoživotne sklamalo. K tomu sa vrátim nižšie.

Dňa 15. októbra 1944 Nemci úplne odstránili Horthyho od moci a nahradili ho vodcom maďarských fašistov Ferencom Szálasim. Deportácie Židov sa rozbehli na plné obrátky. Z 825-tisíc Židov žijúcich pred vojnou v Maďarsku stihli deportovať asi polovicu, nevrátil sa takmer nikto. V novembri 1944 Červená armáda obkľúčila Budapešť. Deportácie Židov už neboli možné, ale v Budapešti zostalo ešte asi 200-tisíc Židov.

Vtedy sa začína dej nášho románu.

Židia žili vo svojich bytoch a prežívali, ako sa dalo. Bolo veľa zmiešaných rodín, kde jeden z manželov bol Žid. Také rodiny sa dovtedy cítili bezpečne, ale po zmocnení sa moci szálasiovcami platil na deti polovičných Židov rovnaký režim ako na Židov, pričom nežidovský manžel bol vinný, že si zobral židovského manžela/manželku. Takého nemuseli zabiť, ale svoju dávku mučenia dostal. Židovský manžel bol jednoducho Žid. Szálasiovci vytvorili niečo ako ľudové gardy organizované podľa okresov, a tie sa pretekali v tvrdosti proti Židom. Vyberali ich z bytov, či kde ich zastihli, zhromažďovali v provizórnych priestoroch a najskôr mučili a ženy znásilňovali. Potom odvádzali na breh Dunaja. Tam im prikázali sa vyzliecť, výstrelom do hlavy ich zabili, alebo aj nie, a hádzali do Dunaja. Strašné bolo, že gardu tvorili civili a Židov udávali susedia, spolupracovníci Židov, dokonca akože dovtedy priatelia.

To všetko sa dialo, keď cez deň v Budapešti hrmeli delá a okruh Červenej armády sa zužoval. Ale postavy románu sa čiastočne spoliehali na zázračnú zbraň, ktorú Nemci objavia, a aj keď neobjavia a Maďarsko a Nemecko vojnu prehrajú, s drobnými zmenami život pobeží ďalej ako dovtedy. Židia túžili, aby bol postup Červenej armády rýchlejší.

Hlavnou postavou je podnikateľ Renner, nežid, ktorý si však zobral za manželku Židovku Terezu a má ako milenku ďalšiu Židovku Irenu. Dôležitou postavou je aj pôvodom mních Kuna, ktorý už opustil mníšsky stav, ale nechá sa titulovať kaplán. Aký drastický je to román, najlepšie dosvedčia citáty, niektoré aj dlhšie.

„Nuž pustime sa do toho, deti moje! Zbavme sa ich tak, ako to dokážeme. Sú takí, ktorí pracujú pažbou pušky. Ráki zbadá kôpku mačacích hláv. ‚Na kolená!‘

Jedného zo štvorky kopne zozadu do kolenného zhybu a ten sa zrúti. Ďalšieho strháva so sebou. Iných dvoch prinúti klesnúť Bugsch. Ráki zdvihne kameň do výšky. Zasadí ranu do jednej z hláv. Žena v strednom veku. Nezvalí sa na prvýkrát. Kameň sa opäť zdvihne. Kým by ešte raz udrel, žena sa zosype. Ráki v polovici švihu zmení trasu úderu. Nalomí šedivú hlavu muža, ktorého uviazali po boku ženy. Aj Bugsch zdvihne jeden hranatý kameň. Dobrý maďarský čadič. Iní už prikazujú ďalšej štvorici, aby si kľakla.“ (str. 210-11).

„Prvú dávku postavíme na breh. Ostatní čakajú na svoj osud pri stene. A vtedy si všimneme, ako veľa sme ich tentoraz priviedli naraz. Pri stene je ich nespočetne. Brat Sipos hovorí, že sme to dávno nerobili takto. Vytvorili sme tri oddelené turnusy, a tak. Pritom, koľko je týchto, by ani štyri neboli priveľa.

Aspoň polovica stráže musí stáť hore a dávať pozor. Aby sa nerozpŕchli.

A pracujeme rýchlo. Nech máme čo najskôr po tom. Je pravdepodobné, že teraz viacerých guľka nezasiahla, alebo ich len ošuchla, no aspoň všetci popadali do vody. Dobre! Môže ísť ďalší rad. Týchto aspoň bratia všetkých trafili. I keď nie všetkých do hlavy či srdca.

A tak ďalej. Ale pri tretej spŕške vyjde najavo, že sa nám míňa strelivo. Do čerta s tým, ledva ktosi doniesol zásoby. No, ešte dobre, že to nevidí Jednotka.

Na konci sa to stane. Že nemáme guľky pre ľudí na dve dávky! Takto ešte obvod so sebou nevyj.bal.

Zoberme ich naspäť, povie ktorýsi truľo.