Ak ste ešte neboli tento rok na dovolenke a ani nemáte nič vo výhľade, odporúčam Rumunsko. Ja som sa tam dostal pomerne náhodou a tak trochu nasilu, ale bola to paráda. Je to totiž nie len krásna, ale zdá sa mi, že aj posledná slobodná krajina v EÚ.

Aby náhodou nedošlo k nedorozumeniu, hneď na úvod priznávam, že som nebol na dovolenke v Rumunsku. Na rodinnej dovolenke sme boli v Bulharsku. A to jednoducho preto, že tam sú najlepšie ceny. No keďže nás je doma pomerne dosť a letenky by vyšli na vyššiu sumu ako celá dovolenka, vybrali sme sa tam autom, čo znamená cestu cez Rumunsko.

Samozrejme, ja ako šofér som to dlho odmietal. Veď cesta do Bulharska od nás trvá približne 16 hodín čistého času bez zastávok. Z toho hádam aj viac ako polovica trasy vedie mimo diaľnic.

Ďalším z dôvodov bol fakt, že máme ešte pomerne malé deti, ktorým navyše býva na cestách nevoľno. Preto keď mi jeden kamarát nadšene ukazoval fotky Rumunských priesmykov, budilo to vo mne dojem, že keď som s dovolenkou súhlasil, mal som asi zatmenie mysle.

No čím viac sa cesta blížila, tým viac sa vo mne prebúdzala – ako by napísal Tolkien – bralovská krv a práve tieto náročné priesmyky ma začali čím ďalej, tým viac lákať.

Vedel som, že si musím s ohľadom na zvyšok posádky vybrať len jeden. No a spomedzi dvojice najznámejších, ktoré sa volajú Transalpina a Transfăgărășan ma viac opantal ten s krkolomnejším názvom. Dôvody boli dva. Prvým bolo to, že Transfăgărășan bol viac po ceste a znamenal len hodinové zdržanie oproti najpriamejšej ceste krížom cez Rumunsko.

Druhým boli medvede. Zopár dní pred odchodom mi totiž kamarát, ktorý jazdí do Rumunska pravidelne, ukázal video z cesty cez Transfăgărășan s kopou medveďov priamo na ceste. No a kto by nechcel zažiť takéto európske safari?

Na začiatku cesty to však s naším rumunským dobrodružstvom nevyzeralo najlepšie. Neboli sme totiž ešte ani v Maďarsku a syn už trikrát dokonale vyprázdnil obsah svojho žalúdka. Keď som to videl, pýtal som sa sám seba, o akých horských priesmykoch to snívam. Potom však deti zaspali a zobudili sa až na rumunskej diaľnici.

Dovtedy som sa s touto krajinou celkom skamarátil. Cesty totiž neboli až také rozbité, ako som čakal, navyše vždy bolo čo obzerať. Okrem toho sa na nich jazdilo pomerne dobre, lebo sa tam jazdí viac pocitovo ako predpisovo.

To znamená, že fádna maďarská diaľnica (plná opravovaných úsekov so zníženou rýchlosťou) sa zmenila na Rumunskú okresku plnú dedín a mestečiek so zaujímavými domčekmi a ošarpanými bytovkami, ktoré prirodzene pútali pozornosť. K tomu si treba pripočítať ľudí a občas psov na okrajoch ciest a kone či ovce na lúkach, za ktorými sa črtali majestátne hory.

A šofér mohol aj napriek tomu všetkému ísť v podstate konštantnou rýchlosťou, keďže tam tak jazdili všetci. To tiež človeka oslobodí od pocitov strachu, aké má napríklad z nových, super efektívnych radarov v Chorvátsku. Skrátka, tie výhľady z okna a štýl jazdy boli takým malým a príjemným návratom do 90. rokov so všetkým tým dobrým, čo k tomu patrí.

Napokon, diaľnica bola tiež príjemnejšia ako tá maďarská. A to preto, že tam nebolo toľko opravovaných úsekov. A ak sa aj na ceste niečo dialo, väčšinou sa to zaobišlo bez zníženia rýchlosti. Jednoducho sa pred inkriminované miesto dala značka, ktorá vodiča upozornila na to, čo sa deje, bez toho, aby ho zbytočne spomaľovala.

Keďže sme vyrážali v noci, keď sme sa dostali na rumunskú diaľnicu, deti to opäť uspalo. Ja som ešte predtým na pumpe, kde sme tankovali, s potešením zistil, že ak sa vyberiem na vytúžený Transfăgărășan, budeme tam zhruba v čase obeda. Deti pokojne spali, manželka v sladkej nevedomosti hladkala obrazovku mobilu a moje srdce, s tým ako sme sa blížili k tým obrovským horám, bilo stále viac a viac.

Cesta na Transfăgărășan je z našej strany, teda zo severu, milosrdná. Človek ide dlho po rovine, hory si len zboku obzerá a premýšľa nad tým, kedy do nich cesta konečne zahryzne, až sa nenazdá a zrazu na navigácii vidí 180-stupňovú zákrutu a za ňou plejádu ďalších kam len oko dovidí.

Spočiatku to bola nuda, keďže to vyzeralo ako na hocktorom slovenskom horskom priechode. Potom sme sa však dostali nad hranicu lesa a človek nevedel, čo skôr. Či pozerať naľavo, či napravo, či zastaviť a kochať sa výhľadmi.

My sme to asi po troch štvrtinách cesty nevydržali a museli sme vystúpiť, aby sme nasali tú atmosféru. Zastavili sme preto na jednom z množstva maličkých, improvizovaných odpočívadiel, či skôr malých zachádzok, ktoré tam boli a ktoré zrejme vytvorili turisti hocikde, kde sa im to práve zapáčilo.

Na tomto mieste v obkolesení hôr tiekol horský potok s krásne čistou vodou a nad hlavami nám potichúčky stúpala do neba červená kabínka lanovky. Keď sme sa pozreli jej smerom, uvideli sme toho nekonečného cestného hada plného ostrých zákrut, po ktorom sa hore aj dole pomaličky posúvali autíčka rôznych farieb pripomínajúce farebné angličáky.

Na tejto zastávke sa zobudili aj deti, no následné zákruty im vôbec nevadili. Naopak, rovnako ako my prilepili hlavy na okná, aby nasali čo najviac z tej čarovnej atmosféry.