Sledujeme frontálny útok na EÚ

Cuius regio, eius religio, koho panstvo, toho náboženstvo. Tento nevytúžený, ale funkčný princíp tolerancie v Európe práve padol. Zničili ho sudcovia Súdneho dvora EÚ, keď rozhodli o povinnom uznávaní manželstiev, ktoré nie sú manželstvami.

Kto by bol pred pár dňami povedal, že novela slovenskej ústavy je až taká aktuálna. Že sme predišli rozhodnutie Súdneho dvora a máme v rukách kľúč na riešenie veľkého sporu.

Najskôr ale k tolerančnému patentu Cuius regio, eius religio. Vznikol pred takmer 500 rokmi, ako súčasť Augsburského mieru, keď sa ním ukončili náboženské vojny. Zabezpečoval koexistenciu rozdelenej ríše po náboženských vojnách. Odkaz je teda použitý v prenesenom význame, ale významovo obstojí. Žiaľ, súčasná Európa kráča opačným smerom.

Od začiatku súčasnej ideologickej revolúcie platilo, že každý štát si sám určí, či budú na jeho území v legislatíve manželské privilégiá pre homosexuálne páry, alebo nie. Tak ako si každý štát určil, či budú potraty na jeho území legálne alebo zakázané. Alebo či považuje eutanáziu, náhradné materstvo či trans-operácie detí za právo alebo bezprávie.

Riešil sa tým hlboký rozpor, ktorý vznikol po tom, čo sa presadila ideologická revolúcia, ktorá začala nazývať bezprávie ako právo. Tolerancia nebola ani vtedy pokojom zbraní, prebiehal politický zápas. Čím viac Európska únia hovorila o európskych hodnotách, tým väčší problém bol s ich znením.

Tento zápas sa nekončí ani najnovším rozhodnutím Súdneho dvora. Slovensko by malo prijať hodenú rukavicu a prezentovať sa ako ústavná demokracia, kde je najvyšším zákonom slovenská ústava. Na premyslenie bude dosť času.

Teraz si povedzme, čo všetko toto rozhodnutie znamená pre budúcnosť EÚ.

Završuje sa jeden príbeh. Pri spore o európsku ústavu sme už neboli schopní spoločne konštatovať ani základný fakt, že kresťanstvo je jedným zo zdrojov európskej identity. Nie výlučným, ale jedným z nich.

EÚ sa rozširovala a zároveň ponárala do vnútorných ideologických vojen. To, čo bolo kedysi zrozumiteľné tabu, že politici jedného štátu nenapádali v domácej agende politikov iného štátu, padlo. Európsky parlament to posledné dve dekády ešte viac povzbudzoval svojimi rezolúciami, mnoho doma neúspešných politikov v tom našlo pozornosť médií.

Prišli ekonomické problémy. Zmluvy a záväzky sa nie vždy dodržiavali (tri percentá HDP ako deficit), dlhy narastali, rozpočtami a fondami sa plátala nespokojnosť a začínajúca kríza. Euro rozdelilo úniu na sever a juh, nelegálna migrácia na východ a západ, kovid a dve vojny na Ukrajine a v Izraeli to celé vnútorne rozštvrtili. EÚ je najslabšia a najviac zneistená od začiatku súčasnej podoby európskej integrácie po druhej svetovej vojne.

Nanešťastie, na čele sú politici, ktorí neistotu vo vedení riešia tým, že šliapnu na plyn. Smerujeme k zrážke, aj keď nevieme, kedy príde a v akej rýchlosti k nej dôjde.

A vôbec nejde len o dnešné rozhodnutie Súdneho dvora. Vezmite si spor o použitie ruských aktív, ktoré sú uložené v Euroclear Group.

Ursula von der Leyenová poslala predsedom vlád členských štátov list, kde ponúka tri možnosti, ako ďalej financovať Ukrajinu, ktorej inak hrozí krach. Je to jedna z reakcii na Trumpov mierový plán.

Jedným z troch návrhov pani predsedníčky Komisie je použitie ruských aktív na účely Ukrajiny. Za tieto aktíva uložené v Euroclear však ručí belgická vláda, čiže by sa za ne – ruské aktíva sú vo výške 176 miliárd dolárov (celkovo s iným majetkom 185 miliárd) – ručili Belgičania. Tým to, samozrejme, prekáža, nedokážu garantovať ich vrátenie Rusku, ak by o tom rozhodol súd. Ako povedal premiér De Wever, ani k nemeckým aktívam počas druhej svetovej vojny sa takto svet nesprával. Riziká sú vysoké a rozviedol ich tu.

A teraz pointa: Európska komisia navrhuje peniaze použiť, ale proti je Európska centrálna banka, proti je Belgicko, Maďarsko, ďalšie štáty sú viac ako rezervované. Keďže v systéme Euroclear sú uložené aktíva asi 30 biliónov dolárov, je možné, že ak by tieto peniaze boli „znárodnené,“ tak sa odtiaľ pohnú aj peniaze arabských šejkov a ázijských bánk. Podľa niektorých zdrojov už pred tým Belgičanov varovali.

Nuž a uprostred toho celého americký prezident Trump povzbudzuje svojim plánom na mier, aby EÚ tieto aktíva použila´. Súčasne Saudi vysielajú odkazy, že v takom prípade svoje peniaze z Európy presunú. Nebolo by prekvapivé, keby Trump korunnému princovi navrhol, aby ich investovali práve do USA.

Stále si myslím, že k tomu nepríde, ale aj dva zvyšné návrhy na financovanie Ukrajiny ohrozujú budúcnosť EÚ ako ju poznáme.

Niečo podobné vidíme, keď sa EÚ uzatvára pred ruským jadrovým palivom (a Amerika nie), keď zavádzame sankcie na ruskú ropu a plyn (a Američania plánujú opak).

Začína to byť prosté ako holá veta. Establišment EÚ je ochotný zničiť EÚ. Či už ideologickými politikami, nepremyslenou geopolitikou, novými dlhmi, záväzkami alebo použitím ruských aktív, vlastne takmer hocičím.

Dobrým príkladom je zelená politika, ktorá napriek všetkému pokračuje a regulácií pribúda. EÚ prijíma opatrenia, ktoré poškodzujú a vytláčajú európske firmy mimo EÚ, zavádza regulácie, ktoré zdražujú energie a robia život drahým a podnikanie nekonkurencieschopným. A to všetko kombinujeme so sankciami proti ruskej rope a plynu, ktoré nedokážeme nahradiť v porovnateľnej cene a kvalite.

Vŕšenie ďalších slov je zbytočné. Väčšina voličov to ešte nevie, ale onedlho sa tomu nebude dať vyhnúť: EÚ je zdrojom väčšiny problémov, s ktorými si nevieme rady.

Niekto v Bruseli a Štrasburgu by mal navrhnúť odstránenie sôch a odkazov na Schumanna, De Gasperiho, Adenauera či De Gaullea. Toto nie je organizácia, ktorú zakladali.

Alebo si začnime zvykať, že okrem zakladateľov už spoznávame aj mená hrobárov európskej integrácie.