NATO, de facto NATO, kvázi NATO a ešte iné NATO

Bolo to trikrát, štyrikrát? V každom prípade, máme to tu znova. Trump prišiel s 28-bodovým mierovým plánom, Rusko povedalo, že je to celkom dobrý základ pre ďalšie rokovanie. Nečudo. Tento plán vychádza v ústrety Rusku v jeho hlavnej požiadavke, ktorou je neutralita Ukrajiny. Podľa Trumpovho plánu Ukrajina nikdy nebude v NATO a vojaci NATO nebudú rozmiestnení na Ukrajine.

Západoeurópania navrhli okamžite kontra-plán. Presne podľa nášho očakávania tento európsky plán nevylučuje ani budúce členstvo Ukrajiny v NATO, ani rozmiestnenie vojakov európskych štátov NATO na Ukrajine. Teda všetko veci, ktoré Rusko už viackrát odmietlo.

Pojem neutrality sa značne prekrýva s odmietnutím jej členstva v NATO. Nie je to však to isté.

Aby sme pochopili postup Západoeurópanov, musíme sa vrátiť trochu do minulosti a analyzovať, ako USA projektujú do sveta svoju vojenskú silu.

Hlavným prostriedkom americkej projekcie sily bolo NATO. Môžeme si ho predstaviť ako okrúhly stôl, okolo ktorého sedia formálne seberovné štáty. Budí to dojem viac spolupráce medzi rovnými ako dojem jednostrannej aktivity a vodcovstva USA. Ale vieme, že to je skôr to druhé.

Prečo Rusko považovalo rozšírenie NATO na Ukrajinu za hrozbu? Hrozba nespočíva ani tak v nejakom podpísanom papieri, ale skôr spočíva v tom, že rozšírenie NATO často znamená pohyb vojsk, zbraní, vojenskej techniky, rakiet, lodí, atď., do novej členskej krajiny NATO. V prípade členstva Ukrajiny to potom znamená, že vojaci, rakety, zbrane, atď., sa priblížia ku hraniciam Ruska.

A nemusia to byť zbrane NATO ako takého. Často to bývajú zbrane americké. A rozmiestnia sa na území nového členského štátu NATO nie na základe jeho dohody s NATO, ale na základe bilaterálnej dohody s USA.

Naša Obranná zmluva z roku 2022, na základe ktorej sa budujú dve naše vojenské letiská, nie je zmluvou s NATO, ale s USA. V roku 2023 sa Fínsko stalo členom NATO a v minulom roku podpísalo zmluvu s USA, ktorou Američanom poskytlo k dispozícii 15 fínskych vojenských základní a zariadení.

USA teda mali pre projekciu svojej sily k dispozícii vždy aj iný prostriedok. A to  systém dvojstranných zmlúv s inými štátmi. Môžeme si to predstaviť ako hviezdicu, v strede ktorej sú USA, a zo stredu vychádzajú lúče k mnohým zmluvným štátom. Bolo to také iné NATO. A ladilo s tým formálnym, viditeľným NATO.

Politika je kreatívnym umením šaľbiarstva. Ak je nejaký problém s prijatím novej členskej krajiny do NATO (napríklad keď Nemecko a Francúzsko brzdili prijatie Ukrajiny), tak čiastočne sa to dá obísť dvojstrannou zmluvou.

Veď na presun zbraní do nejakej inej krajiny, na budovanie jej armády, predsa nie je nutné, aby tá iná krajina bola členom NATO. Stačí podpísať s ňou dvojstrannú zmluvu. Napríklad Rumunsko malo vojenskú základňu USA na svojom území už pred vstupom do aliancie.

Napokon, veď tomu rozumejú nielen Američania. Sovietsky zväz tiež nepotreboval členstvo Kuby vo Varšavskej zmluve. Na rozmiestnenie sovietskych rakiet na Kube v roku 1962 počas Karibskej krízy postačovala dohoda s Kubou.

V roku 2014 USA podporili protiústavný ozbrojený štátny prevrat na Ukrajine. V ďalších rokoch USA vyzbrojovali Ukrajinu, budovali jej armádu podľa štandardov NATO. Pôsobili tam poradcovia a inštruktori NATO. Fungovala úzka spolupráca spravodajských služieb, v roku 2024 New York Times priniesol reportáž o tom, ako od roku 2014 CIA vybudovala na Ukrajine dvanásť svojich základní.

Organizácie tretieho sektora na Ukrajine platené z amerických peňazí sa úspešne stavali proti snahám novozvoleného prezidenta Zelenského ukončiť občiansky konflikt na Donbase a usporiadať vzťahy s Ruskom.

V auguste 2021 USA a Ukrajina podpísali Americko – ukrajinský strategický obranný rámec. A v Novembri 2021 podpísali Chartu o strategickej spolupráci. Celá tretina zmluvy je venovaná spoločnému postupu proti Rusku a podpore obnovenia teritoriálnej integrity Ukrajiny, teda aj znovuzískaniu Krymu. Potvrdzuje sa v nej, že Ukrajina je na ceste do NATO.

V roku 2021 vtipní komentátori  na Západe začali písať, že Ukrajina síce ešte nie je v NATO, ale NATO je už na Ukrajine. Ďalší rok sa už začalo hovoriť, že Ukrajina nie je síce „de iure“ členom NATO, ale „de facto“ áno. Od roku 2022 sa takto vyjadroval prezident Zelenskyj a viacerí politológovia na Západe, napríklad John Mearsheimer.

Rusko videlo aj „de facto“ členstvo Ukrajiny ako hrozbu.

Ďalšou formou náhradného NATO je „koalícia ochotných“. Keď USA nevedeli získať k účasti na nejakej vojenskej akcii všetky krajiny NATO, tak zorganizovali nejakú ad hoc skupinu štátov a dostalo to názov koalícia ochotných. Napríklad inváziu do Afganistanu v roku 2001 urobilo NATO. Inváziu do Iraku v roku 2003 podnikla koalícia ochotných. Môže to byť účinný nástroj. V koalícii ochotných, čo šla do Iraku, bolo 35 štátov, čo bolo viac ako je členov NATO.

S pojmom koalícia ochotných sme sa opäť stretli začiatkom tohto roku, keď po nástupe Donalda Trumpa do Bieleho domu dochádza k trhline v NATO kvôli rozporom ohľadne ďalšieho postupu na Ukrajine.

Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko trvajú na rozmiestnení vojakov európskych štátov NATO na Ukrajine. A nazývajú to koalíciou ochotných. Prvýkrát počujeme o koalícii ochotných, ktorú nevedú USA.

Začínajú sa mi míňať slovíčka. Na 28-bodový Trumpov mierový plán Západoeurópania spolu s Volodymyrom Zelenským reagovali požiadavkou, aby boli Ukrajine dané bezpečnostné záruky podobné článku 5 Severoatlantickej zmluvy. Záruky by dali USA. Teda ak by Rusko napadlo Ukrajinu, USA by jej šli na pomoc.

Toto ako nazveme? Osobitné kvázi NATO pre Ukrajinu?

Donald Trump vo svetlejších chvíľach dokáže priznať, že ruská invázia bola vyprovokovanou reakciou Ruska na zámer rozšíriť NATO na Ukrajinu. Lebo Rusko to považovalo za hrozbu v kombinácii s vojenskou prítomnosťou NATO na Ukrajine a s dosadením vlády nepriateľskej voči Rusku.

V tých svetlých chvíľach Trump vychádza Rusku v ústrety a chcel by mu poskytnúť, čo požaduje. Teda skutočnú neutralitu Ukrajiny. Po rokovaniach so Západoeurópanmi a Zelenským je to potom inak. Západoeurópania navrhujú rôzne vyššie spomínané náhrady za NATO, ktoré však Rusi tiež považujú za hrozbu, lebo aj u nich sa ráta so zbraňami a vojakmi NATO na Ukrajine. A tie náhrady sa nedajú nazvať neutralitou.

Metódou Západoeurópanov je zamenenie príčiny a následku.

Plejáda významných mysliteľov, ale aj tých menej významných, napríklad ako autor tohto článku, hovoria toto: NATO sa chcelo rozšíriť na Ukrajinu. Preto Rusko, ktoré to považovalo za hrozbu, zaútočilo na Ukrajinu.

Západoeurópania hovoria čosi opačné: Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Preto by sa malo stať členom NATO, alebo aspoň de facto v NATO alebo dostať nejaké kvázi NATO alebo skrátka nejaké iné náhradné NATO.

A každé to náhradné NATO znamená to, čo Rusom prekáža, a síce pohyb vojakov a zbraní NATO k ruským hraniciam.

Rusi na to hovoria Západoeurópanom: Ale veď vy chcete, aby sme odsúhlasili niečo, kvôli čomu sme šli do vojny, aby sa to nestalo.

Ale to Západoeurópania nepočúvajú. Že Rusi od roku 2007 hovorili, netlačte sa s vašimi vojakmi a zbraňami k naším hraniciam, to pre Západoeurópanov neexistuje. To, že napokon Rusi povedali, ak s tým neprestanete, my zaútočíme, to pre Západoeurópanov neexistuje.

A neexistuje pre nich ani skutočnosť, že argumentácia proti rozšíreniu NATO zo strany Ruska, môže byť legitímna. Istanbulský dokument Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) z roku 1999 uznáva právo krajiny uchádzať sa o členstvo vo vojenskom pakte. Zároveň to však vyvažuje vetou, že nikto nemá zvyšovať svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti iných. Túto formuláciu neskôr potvrdil aj dokument OBSE schválený v Astane v roku 2010. Lenže v médiách o tom počuť nebudete.

Veria Západoeurópania tomu, čo hovoria? Prinajmenej o Macronovi možno povedať, že klame. Pred dvomi mesiacmi Jeffrey Sachs prezradil, že Macron mu súkromne povedal, že vie, že vojnu spôsobilo NATO snahou rozšíriť sa na Ukrajinu.

A tí ostatní? Už dlho sa vezú vo vojnovom vlaku zlým smerom. Nepriznajú, že sa mýlili.

Preto nám ďalej servírujú NATO, de facto NATO, kvázi NATO a za všetkým je lož o príčine vzniku vojny. Preto rokovania s nimi zatiaľ nikam nevedú. Nepriznanie skutočnej príčiny vojny spôsobuje nemožnosť dospieť k mieru.

Medzitým Rusi zrýchlili svoj postup. A Ukrajinci aj Rusi zomierajú.