Môj pes čoskoro oslávi desať rokov. Nastal teda čas obzrieť sa a zreflektovať svoje tridsiate, inak povedané psie roky. Fenku som si totiž adoptovala, keď som mala presne 30.

Nie som fanúšička verejných sentimentálnych výlevov o psoch. „Zachránila som ho a on zachránil mňa,“ je to „člen rodiny,“ a podobne. Sladkasté prejavy si radšej nechám pre seba a svojho chlpáča. Ako však spomínam na moje predpsie dvadsiate roky, musím uznať, že som pred prahom štyridsiatky iný človek. A to fyzicky.

Možno vás to prekvapí, ale nikdy som nebola športovkyňa. Rodičia ma k pravidelnému pohybu neviedli a sami sa mu nevenovali. A tak som do svojej tridsiatky bola tak trochu chorľavá kvargľa. Niežeby som bola tučná, niežeby som sa nehýbala vôbec. Ale môjmu pohybu chýbala pravidelnosť a telu s tým spojená svalová hmota. Často som tiež bývala chorá.

Ako tieto slová píšem, cítim svalovicu na rukách a ramenách. V piatok som totiž dvíhala ťažké činky. Zatiaľ síce nie som Zora Czoborová, no z kvargle sa za desať rokov stal omnoho foremnejší útvar.

Čo sa týka chorľavosti, aj s tou je koniec. Ešte si pamätám, keď ma chrípka či nádcha skolila posledný raz. Bolo to pred deviatimi rokmi a viem aj, kde som sa nachádzala. Keď ste na horách, musíte venčiť psa do strmých kopcov a máte pritom horúčku, utkvie vám to v pamäti. Mojej vetrom ošľahanej imunite sa odvtedy vyhýbajú všetky sezónne sopľačky.

Ako presne súvisí domáci miláčik s dvíhaním činiek? Poďme na to chronologicky a dostaneme sa tam.

Keď som si adoptovala svoju fenku od predchádzajúcej rodiny, bola Berry vo svojich 8 mesiacoch telesom plným nevyčerpateľnej energie. Bobuľa, ako som ju čoskoro prekrstila, predtým bývala v rodinnom dome so záhradou.

Neviem, či si jej majitelia mysleli, že pustiť ju „vyvenčiť sa“ na dvor, bude stačiť. A že preto trpela nedostatkom podnetov. Ale keď som si Bobku osvojila, bol to pes z pekla.

Venčenie prebiehalo spôsobom „Bobuľa vidí vtáka, vrhá sa na vtáka“, „Bobuľa vidí človeka, vrhá sa za človekom“. A to ani radšej nespomínam, ako to vyzeralo, keď Bobuľa prvýkrát videla jazero Draždiak.

Moja 23-kilová Petržalčanka mi svojím nadšením tak „vyťahala“ ruky, že ma v pravidelných intervaloch zvyklo seknúť v ramene. Keď si konečne naplnila svoj deficit podnetov, postupne sa upokojila.