Za profesorom Csabom Gy. Kissom

Profesor Kiss bol zjav: vysoký, štíhly, šľachovitej postavy, bodrý výraz v tvári s úzkymi perami, jemným, skoro plachým úsmevom, rovnako jemnou povahou, a s krásnou slovenčinou. Slovenskú kultúru mal zo srdca rád, mal prečítané kľúčové diela a vedel si klásť otázku, kde začínajú Horniaky, pričom rozumel, prečo nepoužívať slovo Felvidék.

Nielenže mal rád Slovákov, mal rád Slovensko. Vedel o tom rozprávať a robil to štýlom, ktorý posilňoval maďarsko-slovenské vzťahy. Človek pri ňom chápal a cítil, prečo mohlo Uhorsko trvať tisíc rokov.

Poznal sa s viacerými našimi spisovateľmi a historikmi, prežil v Bratislave rok 1968 (a krásne o tom napísal), oblúk jeho známostí a priateľstiev bol úctyhodne dlhý: cenil si čas strávený ešte s Milom Urbanom, až po celoživotné priateľstvo s prekladateľom Karolom Wlachovským, ktorý žije v Budapešti, a mal rád aj okruh nás, vtedy mladších novinárov v Týždni, kde som sa s ním spoznal, keď som zostavoval stredoeurópsku rubriku, kam písal, kde sa striedali viacerí autori, z Budapešti Csaba Gy. Kiss, z Varšavy Grzegorz Górny a ďalší. Dodnes s nostalgiou na tie texty spomínam.

Profesor Kiss našu vtedajšiu skupinku v Týždni zoznámil s chlapcami z Terra Recognita, historikmi okolo Istvána Kollaia a Csabu Záhorána, veľmi usiloval, aby sme si v Budapešti aj medzi tamojšími konzervatívnymi novinármi v našom veku našli kamarátov, stáli sme o to s Jožom Majchrákom, aj sme sa s niektorými stretli, ale veľa z toho nebolo. Vždy bol z toho smutný a oceňoval, že vítame každý ďalší pokus.

Keď som napísal esej pri 20. výročí štátu, že Slovensko je uhorskejšie ako Maďarsko, postaral sa, aby vyšla v kvalitnom budapeštianskom časopise, potom mi po jej vydaní zbieral odozvy a reakcie, sledoval a aj na diaľku čítal naše texty. Keď som neskôr skončil v Postoji, po čase napísal, že nevie nájsť moje texty, čas plynul a plynul... Kedy mladý autor nájde toľko priazne u vyťaženého profesora z inej krajiny? Cítil som, ako z toho plynie záväzok, že pán profesor musel byť skvelý učiteľ, ten typ, čo dokáže formovať celú generáciu študentov.

Spájal nás aj záujem o Poľsko, bol polonista, aj vo vysokom veku ešte učil v Poľsku na univerzite, zvykol cestovať nočným vlakom, akoby ho to ani neunavovalo, s energiou sa delil o dojmy z poľskej kultúry a publicistiky.

V mailovom kontakte sme boli aj dlhé roky potom, maďarských priateľov som sa na neho pýtal, k Vianociam a Novému roku písal, občas mi prišla od neho pozvánka na konferenciu.

Od Imre Molnára viem, že v poslednej dobe sa mu naplno prejavila ťažká rakovina, bol hospitalizovaný v nemocnici, zomrel 23. júla ráno vo veku 80 rokov. Jeho stratu a význam dnes pripomínajú mnohí ľudia maďarskej kultúry, spomienku mu venoval premiér Viktor Orbán, je dôležité, aby sme si na neho spomenuli aj na Slovensku.

Budem rád, ak si prečítate dva krátke texty, ktoré pred vyše desiatimi rokmi napísal do Týždňa a ktoré prikladám nižšie. Bol to vzácne kultúrny a vzdelaný Maďar, mal rád strednú Európu a bol skutočným priateľom Slovákov. Obidva texty to dobre ilustrujú.

Myslím na jeho dušu, na smútok jeho rodiny v modlitbách, nech mu večné svetlo svieti a nech odpočíva v pokoji!

Bratislava, august 1974. Ako mladý literát som mal možnosť stráviť mesiac na Slovensku na výmennom pobyte Zväzu spisovateľov. Usiloval som sa pochodiť čo najviac miest a spoznať čo najviac slovenských spisovateľov.

Karol Wlachovský sa ma opýtal, či by som nezašiel k Milovi Urbanovi. Odpoveď nebola ťažká. Živý bič som čítal ešte po maďarsky, ale Zelenú krv už po slovensky. Vedel som, koho navštívim. Najmenej hodinu sme sa zhovárali v jeho novom byte na Karloveskej ceste. Potom som si narýchlo zaznamenal, o čom sme hovorili.

Práve sa dožil svojich sedemdesiatin (24. 8. 1904). Stredne vysoký starý pán sa svižne pohyboval. Tvár mal jemne zvráskavenú a skúmavo hľadel navôkol, zo svetlomodrých očí akoby mu sálal jas aj skepsa, oboje naraz. Pred niekoľkými dňami som bol na Orave, najprv som sa teda opýtal na jeho rodný kraj. Život sa tam zmenil, začal vysvetľovať, ľudia majú peniaze, lebo chodia pracovať, kam len môžu, mnohí zarábajú na svoj chlieb na Morave.