„Kardinál Dominik Duka odišiel do nebeskej slávy Božieho kráľovstva. Nech žije Kristus Kráľ!“

Týmito slovami, v slovenčine ako v druhom jazyku v poradí, oznámila osobná stránka kardinála Duku jeho odchod na večnosť.

Kardinál Duka bol mimoriadnym zjavom českého katolicizmu a verejného života. Úplne prirodzene dokázal spájať až protichodné veci: za komunizmu bol robotníkom, pracoval v škodovke, keďže komunisti mu odobrali štátny súhlas s vykonávaním kňazskej služby, popri tom bol však dominikánom a katolíckym vzdelancom. Po páde režimu bol biskupom, od roku 2010 arcibiskupom pražským, následne kardinálom, ktorý spolu s meniacimi sa prezidentmi sídlil na Pražskom hrade.

Jeho životný príbeh pripomína tak trochu dejiny kresťanstva, cirkev po smrti Krista trpela prenasledovaním a útlakom, po troch storočiach sa dočkala uznania a rešpektu, aby neskôr – napriek symbolom moci a verejnému postaveniu – bola hlasom disentu, kritikom ideológii a zástancom obetí modernej doby. Duka touto cestičkou prešiel za 82 rokov. Zažil znárodnenie, podieľal sa na vyrovnaní štátu a cirkvi. Obstál vo väzení, aj v krásnom barokovom paláci.

Zatiaľ čo pozorovateľ zvonku rieši, či to bolo ťažšie na Pražskom hrade, alebo vo väzení, pre kardinála (ako aj pre každého, kto obstál) to porovnanie nemá váhu, obstáť treba vždy tam, kde človek práve je. Každý čas sa má využiť.

Za komunizmu bol politickým väzňom, sedel spolu s Václavom Havlom, na ktorého rád spomínal a často odkazoval, ale nikdy pritom (ako toľko iných) nepestoval povrchný havlizmus, ktorý moralizuje v politike a vyvažuje/politizuje v morálke. Naopak, dokázal nahlas kritizovať nielen komunizmus, ale aj neduhy po roku 1989, chyby postkomunizmu aj liberálnej demokracie.

Prekážal mu už ten prídavok, demokracia nemá byť liberálna, ako nemá byť režim ľudovodemokratický, pretože ten prídavok dokáže vysať a zničiť podstatu.

Malo to váhu, keď práve on kritizoval podporu masovej migrácie, zástancov Merkelovej Willkommenskultur, ktorých upozorňoval na dôsledky ich chybnej politiky, vrátane tých ekonomických. Zažil som, ako jeden teológ mechanicky citoval encykliky o potrebe odpúšťať dlhy chudobným štátom, zdvihol ruku a postavil sa tomu so silným argumentom, kedy môže mať odpustenie dlhu zmysel, a kedy je to prázdne gesto, kde sa druhýkrát rozkradne to, čo sa odpustí.

Nebál sa byť kritický a slobodne hovoriť o islame, špeciálne o islame v Európe, pričom dodával, že je to dlh biskupov z našej východnej Európy za solidaritu západných biskupov pred rokom 1989, keď nahlas hovorili o komunizme a jeho zločinoch.  

Bol si blízky so štyrmi pápežmi, dokázal si ich vážiť, zastupovať ich a pokojne s nimi vstupovať do dialógu. Bol dokonca autorom jedného z dúbií, pričom s pokojom a metódou sub specie aeternitatis, z pohľadu večnosti, reagoval na neistotu niektorých katolíkov počas pontifikátu pápeža Františka.

Kardinál Duka tvoril spoločenstvo nielen s univerzálnou cirkvou, ale aj s cirkvou minulosti, systematicky vracal do českých dejín odkaz na svätého Václava, v širšom stredoeurópskom kontexte Cyrila a Metoda a ďalších svätcov. Zároveň sa nebál ísť do sporov a konfliktov, v jeho podaní nerozdeľovali, ale bránili a zoceľovali, a to aj keď reagoval na útoky Tomáša Halíka z vlastnej cirkvi.

Spory vedel viesť tak, že oponentov neurážal, neponižoval, že bolo jasné, čo a koho bráni. Jeden z posledných viedol s Českou televíziou, ktorej sa nepozdávalo, že slúžil zádušnú omšu za zavraždeného Charlieho Kirka. Kardinál ho nemohol poznať do detailu, ale absolútne presvedčivo sekulárnej redaktorke vysvetľoval, že každý má právo na zádušnú omšu, že cirkev to nerobí pre politiku a ani schvaľovanie názorov mŕtveho, ale pre zmierenie.

Tento spor skončil už jeho nepochopením zo strany českých liberálov. Pár rokov predtým Duka viedol vianočné rozhovory v Českej televízii s osobnosťami, s ktorými v niečom nesúhlasil, aby ukázal význam dialógu pri pohári vína. Na konci bol už terčom, tým, s ktorým sa nesúhlasí. Ale on prijal aj to, pretože aj tým niečo vyjadril. S nesúhlasom nemal problém, ostro sa staval proti nekultúrnemu a osočujúcemu nesúhlasu.

Kardinál Duka mal silný vzťah k pravde a slobode, v katolíckej tradícii medzi tým nie je rozpor, a ani nemôže byť, ak vyznávate, že Boh stvoril nielen svet, ale aj človeka na svoj obraz, obdareného slobodou a svedomím, pravda a sloboda hovoria najsilnejšie, keď znejú jedným hlasom. Z Duku to vyžarovalo najbližším spôsobom podobným tomu, ako to bolo pri Benediktovi XVI. Bolo to možné iba vďaka tomu, že sa nebál, nemal strach z oponenta a nesúhlasu, čo zase bolo možné preto, že sa cítil istý v stáročnej katolíckej tradícii, ale silný aj intelektuálne v polemikách doby. Jeho biskupským mottom bolo „In Spiritu Veritatis,“ v preklade „V duchu pravdy“. Bol to dominikán hodný svojho mena a rehole. Stelesňoval to, že ak je Boh s nami, kto proti nám? Alebo, ako k tomu dodal Augustín, „kto by sa bál klamu, keď sľubuje Pravda?“

Dokázal byť partnerom všetkým významným českým politikom, od Havla, cez Klausa, po Zemana a Babiša, dobre vychádzal aj s tými ďalšími. Keď hovoril, bolo to počuť, ale počuť bolo aj to, keď mlčal. Máloktorý biskup má podobnú autoritu.

Špeciálny bol jeho vzťah k Slovákom.

Počas povinnej vojenčiny bol v Trnave, bol synom českého vojenského hrdinu, armádu si ctil, ale popri povinnostiach sa tu stihol spoznať s dôležitými kňazmi a kanonikmi, dokonca s Dominikom Tatarkom (predtým, než ho objavila Praha), neskôr sa spoznal s Juklom a ďalšími disidentmi, pochopil slovenský pohľad na Česko-Slovensko (aj keď s jednou dôležitou výhradou, o ktorej teraz nebudem hovoriť). Rád a ochotne prijímal pozvania na Slovensko, vždy si našiel čas na rozhovor.

Duka, aj to je jeho dôležitý rys, dokázal česko-slovenské vzťahy nielen sledovať, ale najmä tvoriť a naprávať. Aj tu ukázal, že patrí k najvyššej kategórii.

Milan Uhde český vzťah k Slovensku raz nazval šovinistickým, dôkazom, ktorý uviedol, bol pre neho jazyk, vzťah Masaryka a čs. štátu k slovenskej reči. Duka tomu, čo znamená rovnosť medzi našimi národmi, odmietal mytologizovanie prvej republiky, rozumel našim vzťahom cez náboženstvo a vieru (vďaka mladým Slovákom je moja diecéza mladá, povedal raz) a cez politiku a demokraciu. Preto sa mohol a vedel tento rok v Nitre postaviť a povedať, že Česi nemajú čo Slovákov poúčať o demokracii a slobode. Neskôr sa poklonil pamiatke Andreja Hlinku, okrem inej symboliky vedel oceniť, že aj Hlinka bol politickým väzňom. V Prahe to Fialovi a Pavlovi prekážalo, a predsa to zohralo mimoriadne pozitívny význam. Myslím, že tento česko-slovenský rozmer bude na jeho pohrebe silne prítomný.

Tak sa kardinál Duka správal, opakovane to slúžilo dobrej veci.

Bolo to počas kovidu, niekedy v roku 2020, keď v Prahe malá skupina presvedčených a dobre zorganizovaných katolíkov dokázala obnoviť a nanovo postaviť Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí. Kardinál Duka bol s nimi.

Bol to symbol, ktorý popieral dobu, Mariánsky stĺp zničila pražská lúza ešte v roku 1918, obnoviť ho bol odvtedy neprekonateľný problém. Námestie patrilo Jánovi Husovi. Až to dokázala veľmi malá menšina odvážnych a kompetentných. Hoci to išlo proti všetkým a všetkému, podarilo sa to. Dnes mu dominuje nenápadným a vkusným spôsobom.

Život kardinála Duku je v českých a československých dejinách druhej polovice 20. storočia a prvej štvrtiny 21. storočia ako ten Mariánsky stĺp, zjavom, ktorý by nebol možný bez oddanosti, učenosti a odvahy.

Mal som možnosť poznať otca kardinála osobne, robil som s ním viacero rozhovorov, bol hosťom v relácii Do kríža, stretali sme sa na konferenciách, diskutovali verejne aj súkromne. Na jeho omše som chodil ešte ako študent do sv. Jiljí. Hlboko som si ho vážil. Včera večer som sa za neho modlil a prosil, dnes ráno modlil a za jeho život Bohu ďakoval.

Odišiel kardinál, ktorý obstál. Bol na správnom mieste, boj aj beh sa skončil, patrí mu veniec spravodlivosti.

Odpočinutie večné daj mu, Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji!

-

Pohrebná svätá omša sa uskutoční v sobotu 15. novembra o 11.00 v katedrále sv. Víta, Václava a Vojtěcha v Prahe. Kondolenčná kniha bude k dispozícii od utorka 4. novembra 12.00 na recepcii arcibiskupského paláca.