Duka sa postavil Antikristovi

Dominik Duka prešiel životom 82 rokov. Po celý život bol blízko Bohu a blízko ľuďom. Za to vďačil – okrem Božej milosti – svojej otvorenosti, svojej dobrosrdečnosti, ale aj okolnostiam, ktoré formujú človeka podľa toho, ako citlivo vníma výzvy svojej doby.

Väčšina ľudí prechádza životom bez toho, aby si vôbec akékoľvek výzvy všimli. Berú to, čo im život dáva, a keď narazia na prekážku, radšej sa jej vyhnú, než aby ju prekonali. Voľba cesty najmenšieho odporu môže byť prijatá ako ľudská povaha. Môže to však byť aj vnímané ako premárnená príležitosť vybrať si tŕnistú cestu, zvoliť si život namiesto holého prežitia, dať životu vyšší zmysel a účel.

Samozrejme, aj z tŕnistej cesty sa dá zísť, človek sa jej môže vzdať, ako sa to často stáva tým, ktorí si ju nevybrali, ale bola im nedobrovoľne predložená osudom. Vidíme to u ľudí, ktorí sa vezú na nejakej módnej vlne, alebo na revolučnej či ideologickej vlne. Po ustúpení každej takejto vlny zostávajú dočasní vlastníci výsad a výhod opustení ako stroskotanci. Príbehy jednotlivcov, ktorým sa podarí zachovať si morálnu integritu a pevnosť názorov za všetkých okolností a za akéhokoľvek režimu, sú mimoriadne vzácne.

Ľudia, ktorí Dominika Duku osobne poznali, si ho pamätajú ako človeka, ktorý si stál za svojím názorom v bežnom živote rovnako ako vo väzení a ktorý sa nezmenil ani vo svojej funkcii arcibiskupa a kardinála. Každá doba uprednostňuje niektoré veci a potláča iné. Za predchádzajúceho režimu bolo potrebné bojovať za slobodu a nenechať si odobrať vieru. Dnes je potrebné brániť rodinu a národ. A nenechať si odobrať vieru. Dominik Duka sa nestal vyhnancom žijúcim z minulosti; nevyhýbal sa súčasnej výzve, hrozbe, ktorú predstavuje progresivizmus.

Vzťah spoločnosti k cirkvi závisí od správania kresťanov. Nie je to tak, že cirkev deleguje autoritu na duchovenstvo. Opak je pravdou: duchovenstvo prináša autoritu cirkvi (tak tomu bolo od čias Krista, ktorý nebol povolaný cirkvou, ale cirkev bola povolaná Kristom). Ako dôchodca a súkromná osoba Dominik Duka svojím rozumným konzervatívnym prístupom vyvažoval škody spôsobené progresívnymi cirkevnými osobnosťami. Kým jeden pyšný, sebecký teológ diskredituje a poškodzuje Cirkev, iný teológ, pokorný vo svojej viere, obnovuje dôstojnosť a priazeň Cirkvi v očiach verejnosti.

Keď Dominik Duka na pohrebnej omši zavraždeného konzervatívneho aktivistu Kirka povedal, že „svet je v nebezpečenstve“, nemal na mysli len ľudí, ktorí sa uchyľujú k násiliu, keď im chýbajú argumenty. Svet ohrozujú ľudia, ktorí stratili zmysel pre spravodlivosť, ktorí nie sú schopní solidarity, súcitu a slušnosti, chamtiví, sebeckí, ale aj elitárski, arogantní a namyslení. A napokon, svet ohrozujú tí, ktorí to vedia a mlčia.

Antikrist preberá moc nad Európou. Neveriaci si pravdepodobne neuvedomujú, že EÚ ignoruje Desatoro prikázaní a povýšenecky bagatelizuje všetky smrteľné hriechy. A pre tých, ktorí majú v popise práce biť na poplach, bol Dominik Duka často tŕňom v oku, ktorý boril pohodlnú ilúziu, že Európa je podľa progresívneho Antikrista skvelým miestom na život.