Tento trpký eurokomiks bol nabitý absurditami, aké nájdete len v EÚ. Nikde inde.
Prvá absurdita: von der Leyenovej v europarlamente zahorelo pod stoličkou, no nie pre jej škandály, napríklad finančné machinácie pre zelené mimovládky. Ani pre podozrenia zo zasahovania do volieb v Rumunsku a Nemecku cez cenzúru sociálnych sietí. A napokon ani pre kauzu jej esemesiek so šéfom Pfizeru počas nákupu vakcín za miliardy eur (za ktoré výrobcovia odmietli ručiť, keďže boli len chabo testované).
Von der Leyenová narazila na europoslancov až potom, čo vybočila zo zvykov a urobila správnu vec. Mierne osekala šialené ciele Green Dealu.
Musela, keďže zelené pravidlá EÚ boli celkom mimo reality a devastačné pre európsku ekonomiku. Následky? Leyenová kozmetickým cúvaním zo zelenej kazajky nahnevala progresívne (socialistické) frakcie v europarlamente. Tie začali hovoriť o zrade a o odvolaní komisie, ktorá sa vraj posúva nebezpečne doprava…
Progresívcom je totiž srdečne jedno, či sú ciele Green Dealu reálne, alebo pomätené. Chcú drastickú zelenú revolúciu, ako kážu ich školitelia. Bez ohľadu na matematiku. Na krku Leyenovej sa začala zaťahovať slučka. Návrh opozičných konzervatívcov na jej odvolanie bol len malou koncovkou. Napokon aj tak neúspešnou.
Druhá absurdita: Leyenová a jej tím si pri „obhajobe“ vystačili s tupým trikom. Tvrdili, že kritici komisie sú Putinove bábky, dezinformátori, konšpirátori a extrémisti, ktorí vraj pracujú na zničení EÚ. Tento trik je síce primitívny a zaberá už len na jednoduchších ľudí (poslušných konzumentov propagandy), no v európskych politických pomeroch bol postačujúci.
Nepovedali nič k veci, nemali nijaké argumenty, nevyslovili nič, čo by malo obsah. Len recyklovali otrepanú frázu „lebo Putin“.
Strašenie dôverčivých a bojazlivých ľudí raz Ficom, potom Putinom alebo „fašistami“ a následný príkaz pokľaknúť pred progresívnymi „autoritami“ – to predsa dobre poznáme aj na Slovensku.
