Pomoc bombardovaním

Pravdepodobne nie je známe, komu ako prvému napadlo dosiahnuť zmenu nepriateľského režimu bombardovaním civilistov s tým, že to povedie k ich povstaniu proti diktátorovi. Isté je, že táto taktika nikdy nefungovala, napriek tomu ju opakovane skúšajú.

Najnovšie Izraelčania prezentujú bombardovanie Iráncov ako prevenciu proti údajnej jadrovej hrozbe a od bombardovania Teheránu si sľubujú, že to povedie k zvrhnutiu nenávidenej diktatúry a víťazstvu demokracie. Vďačnosť Iráncov za bombardovanie je však úplne nepravdepodobná.

Pripomeňme si napríklad, že spojenecké bombardovanie nemeckých miest počas druhej svetovej vojny nevyvolalo odpor proti Hitlerovi, ale Nemci sa naopak zomkli okolo svojho vodcu. Podobne ako Briti, ktorí sa zomkli okolo svojej vlády a kráľa v reakcii na bombardovanie Nemecka.

Američania bombardovaním nezískali sympatie Iračanov, ktorí v nich prevažne nevideli osloboditeľov, ale agresorov a okupantov. Rovnako Srbi rozhodne nevnímali bombardovanie Severoatlantickou alianciou ako humanitárne a vinníka vojnového utrpenia nevideli vo svojom prezidentovi.

Ani na Ukrajine to nie je inak. Ruské bombardovanie neviedlo k tomu, že by sa Ukrajinci zbavili Zelenského. Na druhej strane Západ naivne predpokladal, že zatiahnutie Ruska do vojny na Ukrajine, spojené s masívnymi sankciami, obráti Rusov proti Putinovi.

Putin si doma užíva väčšiu dôveru ako západní lídri, ktorí voči nemu pociťujú odpor ako voči diktátorovi. A je jasné, že dodať Ukrajincom rakety, ktoré doletia do Moskvy, môže Putinovu popularitu len zvýšiť.

Ako vysvetliť nevďačnosť bombardovaných, ktorí nevedia oceniť, že sú bombardovaní z ušľachtilých pohnútok? Prečo bombardovaní vždy prehliadajú nápoveď, že ak urobia špinavú prácu za tých, ktorí na nich hádžu bomby, dostanú lepšiu vládu, ako si sami zvolili?

Možno je to zle položená otázka. Čo ak je potrebné sa opýtať, ako vôbec bombardujúcim napadlo, že človek, na ktorého padá bomba, si bude priať niečo pekné, ako keď padá hviezda?