Toto rozhodnutie patrí do kategórie šialených. Ciele sú celkom mimo finančných možností väčšiny európskych krajín. Vrátane tých najbohatších.

V čase bezpečnostnej krízy je zvyšovanie výdavkov na obranu pochopiteľné, no nie v skokovom rozsahu, na ktorý nemáme. A ktorý by zmenil povahu západnej spoločnosti – z otvorenej a slobodnej na vojenskú. Tvrdo kontrolovanú bezpečnostnými službami.

Pre porovnanie: Slovensko dnes míňa na obranu 2,7 miliardy eur. Podľa nových cieľov (5 percent HDP) by to malo byť 6,6 miliardy a po raste HDP úmerne viac. Na vojenské výdavky by išla štvrtina z príjmov štátneho rozpočtu. 25 percent…

Takýto scenár by bol buď finančne nereálny, alebo by viedol k prudkému zadlžovaniu, rastu daní a škrtaniu výdavkov na vzdelávanie, zdravotníctvo, dopravu, sociálne služby…

Európa by mala pracovať na nových bezpečnostných dohodách, ktoré by obnovili poriadok na kontinente. Nie na horúčkovitom zbrojení a bohato vykrmovanom vojenskom režime. Ten bezpečnosť neprinesie. Prinesie opak: riziká. Bezpečnostné, sociálne, finančné.

Mark Rutte tvrdí, že NATO nesmie dovoliť, aby ho v zbrojení pretláčalo Rusko. Je to pôsobivý argument. Rutte vyľakaný zo „slabého Ruska“ však akosi zabudol priznať, že tieto preteky odštartovala expanzívna politika NATO.

Zámer rozširovať NATO o Ukrajinu (aj s väčšinovo ruským Krymom a Donbasom) a Gruzínsko – a neochota rokovať o vzájomných bezpečnostných zárukách s Ruskom – nutne viedli k zbrojeniu. A k proxy vojne Západu s Ruskom o Ukrajinu.