Keď narodenie Božieho Dieťaťa umlčalo zbrane a prebudilo ľudskosť
O vianočných udalostiach roku 1914 som po prvýkrát čítal pri stom výročí začiatku prvej svetovej vojny. Dnes to vnímam ako čosi nesmierne aktuálne.
O vianočných udalostiach roku 1914 som po prvýkrát čítal pri stom výročí začiatku prvej svetovej vojny. Dnes to vnímam ako čosi nesmierne aktuálne.
Sú chvíle, ktoré sú výnimočné uprostred vojnovej tragédie. Keď sa strápená duša uprostred šialenstva a deštrukcie vzopne, keď sa prejaví ľudskosť, až vznešenosť. Možno je potrebná inšpirácia, ktorá je mimo ľudí. Možno je to chvíľa Božia.
Prvá svetová vojna bola vo svojej dobe najväčším, najkrvavejším konfliktom ľudskej histórie. Bola i obrovským zlyhaním, politickým a ľudským. Začala v auguste roku 1914 a po štyroch mesiacoch zabíjania sa udialo čosi, čo vošlo do histórie pod názvom „Vianočné prímerie 1914“. Zaslúži si, aby to neupadlo do zabudnutia.
A v týchto mesiacoch a rokoch to pre nás platí desaťnásobne.
V decembri 1914 prišiel pápež Benedikt XV. s výzvou politickým predstaviteľom bojujúcich strán v Európe, aby počas Vianoc vyhlásili prímerie. Ale nestretol sa s pochopením. Obe bojujúce strany to odmietli.
Došlo však k úžasnému javu. Čo politici odmietli, radoví vojaci a nižší velitelia si urobili sami. Úplne spontánne a neformálne. Na západnom fronte sa tiahli kilometre zákopov od Severného mora po Švajčiarsko. Nepriateľské zákopy boli blízko seba. Medzi nimi bolo Územie nikoho. Pre blízkosť zákopov mohli vojaci na oboch stranách hlasom komunikovať s protivníkmi. Na Vianoce najprv prevolávali „Veselé Vianoce“, tí druhí odpovedali rovnako. Jedni zase začali spievať koledy a ich protivníci zase svoje koledy. Vďaka možnosti dorozumieť sa mohli ľahko dohodnúť lokálne prímeria.
Tí smelší sa odvážili vyjsť zo zákopov a pobrali sa k zákopom tých druhých. Celé skupiny sa tak stretli v Území nikoho. Rozprávali sa, vymieňali si drobné darčeky, ponúkali sa cigaretami, pálenkou a čokoládou.
Na Vianoce 1914 sa na mnohých miestach západnej frontovej línie tisíce a tisíce britských, francúzskych a nemeckých vojakov zúčastnili týchto udalostí.
Toto bratanie sa v podstate vznikalo ešte pred Vianocami. Najprv medzi Britmi a Nemcami, neskôr aj medzi Francúzmi a Nemcami. Ale na Vianoce to priam prepuklo.
Zachovalo sa mnoho listov, ktoré vojaci písali domov svojím rodinám.
Neskorší známy spisovateľ Henry Williamson písal matke: „Drahá mamička, píšem zo zákopov. Je 11 hodín ráno. Vedľa mňa je oheň na koks, oproti mne zemľanka so slamou. V samotnom zákope je zem rozbahnená, ale inde zamrznutá. V ústach mám fajku ... Vo fajke je tabak. Ale počkaj. Vo fajke je nemecký tabak. Haha, hovoríš, od zajatca alebo nájdený v dobytom zákope. Och, nie! Od nemeckého vojaka. Áno, živý nemecký vojak z jeho vlastného zákopu. Včera sa Briti a Nemci stretli a podali si ruky na území medzi zákopmi, vymenili si suveníry. Áno, celý deň na Vianoce. Úžasné, však?“
Generál Walter Congreve, veliteľ 18. pešej brigády, písal, že prímerie navrhli Nemci a jeden z jeho vojakov sa odvážil vyjsť zo zákopu na Územie nikoho. Nasledovali ho ďalší z oboch strán. Congreve píše, že dôstojníci a vojaci si vymieňali cigarety a cigary. Congreve priznáva, že sa bál zúčastniť sa toho, lebo sa obával, že nemeckí ostreľovači predsa len začnú strieľať.
Bruce Bairnfather, ktorý sa tiež stal známym spisovateľom, písal: „Za nič na svete by som si tie jedinečné a zvláštne Vianoce nenechal ujsť.“ Bol zberateľom, opisuje, ako si s nemeckým poručíkom vymenili dva gombíky zo svojich uniforiem. Odstrihol ich nožnicami na drôt. A píše, ako jeden z jeho guľometníkov, v civile kaderník, strihal vlasy Nemcovi, ktorý ich už mal dlhé. Trpezlivo pritom kľačal na zemi.
Kapitán Robert Miles o Nemcoch, ktorí sa chceli bratať, napísal: „Jednoducho ignorujú všetky naše varovania, aby zliezali z ich múru, takže vznikla úplne patová situácia. Nemôžeme ich chladnokrvne strieľať... Neviem si predstaviť, ako ich po tomto donútime k práci.“ Rozumej, k zabíjaniu...
Gervais Morillon napísal svojim rodičom: „Bocheovia (prezývka Nemcov) mávali bielou vlajkou a kričali ‚Kamarades, Kamarades, rendez-vous‘. Keď sme sa nepohli, prišli k nám neozbrojení, vedení dôstojníkom. Hoci my sme tiež neboli čistí, oni boli hrozne špinaví.“ Morillon zahynul na fronte v roku 1915.
Na mnohých miestach vojaci využili prímerie na pozbieranie mŕtvych tiel svojich druhov z Územia nikoho a konali sa pokojné pohreby.
Na niektorých miestach sa vraj dokonca odohrali improvizované futbalové zápasy medzi Britmi a Nemcami. Kolovalo o nich mnoho chýrov, mnohé boli zrejme len legendami. Historici sa o nich sporia, ale nevylučujú, že sa také niečo naozaj mohlo stať.
Ako o tomto fenoméne informovali médiá? Chvíľu bolo ticho. Ale napísal o tom denník New York Times už 31. decembra 1914. USA v tom čase boli ešte v tejto vojne neutrálnymi. Potom sa pridala britská tlač, ktorá písala o fenoméne v priaznivom tóne. Nemecké noviny o tom písali menej a francúzske vôbec, lebo cenzúra si dala záležať. Vo Francúzsku sa informácia šírila iba ústnym podaním. Tlač bola napokon donútená reagovať, dianie bagatelizovala a dodávala, že bratanie sa s nepriateľom je vlastizradou.
Aj v Taliansku o tom niektoré noviny informovali, napríklad Corriere della Sera.
Vianočné prímeria a bratanie sa vojakov zo znepriatelených strán boli vrchnosti tŕňom v oku. Kazilo to bojovú morálku. Generál Horace Smith-Dorrien, veliteľ II. zboru, vydal rozkaz zakazujúci priateľskú komunikáciu s nepriateľom. Podobne nemecký rozkaz z 29. decembra 1914 zakazoval stretanie sa s nepriateľom ako zradu.“
O rok na to, v decembri 1915 Spojenecké sily vydali rozkaz s cieľom zabrániť opakovaniu prímeria z predchádzajúceho roku.
Napriek tomu dochádzalo opäť k vianočným prímeriam. Ale bolo ich len málo a boli krátke. Fenomén Vianoc 1914 sa neopakoval.
Na iných miestach Európy sa také čosi vyskytovalo len ojedinele, nie vždy to súviselo s Vianocami.
Na Vianoce 1914 sa pri Przemysli stretli rakúsko-uhorskí a ruskí vojaci a vymieňali si rakúsko-uhorský tabak a pálenku za ruský chlieb a mäso.
24. mája 1915 sa v Gallipoli austrálske a novozélandské jednotky dohodli s tureckými jednotkami na 9-hodinovom prímerí. Počas neho si vymieňali „úsmevy a cigarety“.
Vianočné prímerie 1914 je historickou udalosťou, ktorá sa už dávno dočkala vedeckého spracovania historikmi, vyšli o nej knihy a mnohé práce. Bola motiváciou pre umelcov, zložili sa o nej piesne, napísali sa literárne diela, natočili sa filmy.
Na jej pamiatku boli postavené pamätníky, napríklad vo francúzskom meste Frelinghien alebo v Národnom pamätnom arboréte v anglickom Staffordshire.
O vianočných udalostiach roku 1914 na západnom fronte som po prvýkrát čítal pri stom výročí začiatku prvej svetovej vojny. Vtedy sa mi to zdalo ako zaujímavá kuriozita z dávnych čias.
Dnes to vnímam ako čosi nesmierne aktuálne. Bol to príklad zrážky medzi spontánnou, v istom zmysle nesmrteľnou túžbou ľudí po pokoji v srdci, po mieri, a nelogickou logikou vojny, ktorá ako ničiaci stroj pokračuje vo svojom diele.
Nikdy som nebol pacifistom, ani teraz ním nie som. Viem, že účasť vo vojne je niekedy nevyhnutnosťou. Viem však viac ako kedykoľvek predtým, že to nás nezbavuje povinnosti snažiť sa vojne zabrániť, hľadať mier a dávať to i najavo uprostred vojnového šialenstva.
Asi to nejako podobne cítili i vojaci na Vianoce 1914.
Tento fenomén nám neodbytne pripomína, čo sú Vianoce. Sú to narodeniny Kniežaťa pokoja.
Prosíme ťa, Božie Dieťa, teraz na Tvoje narodeniny, prines nám dnes, tu v Európe, pokoj a mier. Veď Ty už vieš ako to urobiť.
Šťastné Vianoce, priatelia.
Hardy
Pred 4 mesiacmi
Videl som film o tejto uzasnej udalosti, ktora by mala byt v kazdom vseobecne-vzdelavacom systeme na celom svete, aby mal kazdy gramotny clovek moznost o nej vediet a sa aj nou inspirovat vo svojom zivote.
VydryDuch
Pred 4 mesiacmi
Ďakujem Vám, pán Palko, za využitie príležitosti Vianoc, k spomienke na niečo výnimočné, ľudské a nasledovania hodné. Pokojné Vianoce Vám všetkým prajem.
MartinX
Pred 4 mesiacmi
Potešujúcou informáciou pre súčasnosť by mal byť aj fakt, že vtedajšie “vrchnosti”, ktorým “bratanie s nepriateľom” vadilo, boli o 4 roky vyhnané z krajín, ktoré aj prestali existovať (R-U, Nemecké cisárstvo, Osmanská ríša, ale aj postupný odchod Írska z VB).
Servis
Pred 4 mesiacmi
Nerozumiem. Kde je logika či etika tejto úvahy. Vojna je hrôza, strach, neľudskosť, zabíjanie a prestúpenie Desatora. Skúste to, prosím, pán Palko rozvinúť - kde je jej nevyhnutnosť ? Pokojné sviatočné chvíle želám.
GUSY
Pred 4 mesiacmi
Podobný lokálny mier si zorganizovali Slováci a Rusi na Veľkú Noc 1916 pri Gontovej. Prišli s tým Rusi. Niektorí vytiahli biele vlajočky a bez zbrane sa priblížili k našim poľným strážam. Keď uvideli, že na nich nestrieľajú, začali prichádzať vo väčších húfoch. Pod pazuchou niesli jeden-dva bochníky bieleho chleba, pozdravili "Христос воскрес". Ako protihodnotu za chlieb doniesli Slováci rum, plné poľné fľaše. Nastalo hodovanie. Cigáň Baláž hral čardáše, tancovalo sa ako na dedinskej zábave. Stráž priniesla hlásenie, že aj ruský nadporučík by chcel navštíviť poručíka Turanca v zákopoch. Veliteľ práporu Kadon súhlasil a tak Turanec pri vchode do hlavného zákopu privítal Ivana Alexandroviča. Bol ešte decko, sotva dvadsaťročný, ale na prsiach mal už dva metále "Sv. Juraja", za hrdinstvo...Pil ako dúha! Turanec spomínal: "Keď už bol môj hosť na "moll", vytiahol z vrecka list adresovaný jednej slečne do Lembergu, vraj snúbenici, a prosil ma o jeho doručenie. Sľúbil som to a za desať dní i osobne doručil..." Prvá svetová vojna bola v niečom predsalen iná. Napriek všetkým útrapám bola to vojna tak trochu džentlmenská.