Vláda všetkých? Ale prečo?

V Česku máme novú vládu a jej predseda vyhlásil, že bude vládou všetkých občanov. Teda aj tých, ktorí vo voľbách prehrali. Touto obligátnou frázou sa porazeným hovorí: Neplačte, nebudeme vám ubližovať. Na voličov porazených strán však takáto útecha sotva zapôsobí. Budú trpieť bez ohľadu na to, čo víťazi volieb urobia alebo povedia. Jednoducho preto, že víťazstvo nepriateľov, ktorými pohŕdajú, ich nevýslovne ponížilo.

Lenže ani voličom strán víťaznej koalície nemôže vyhovovať ústretovosť vlády k ľuďom, ktorí voľbou kompromitovanej koalície minulej preukázali, že im chýba vkus, rozum a pud sebazáchovy.

Zmyslom volieb je zabezpečiť niektorým politikom väčšinovú podporu. Tí sa potom svojim voličom za získaný mandát majú odvďačiť tým, že budú hájiť ich záujmy, čiže dodržiavať zmluvu so svojimi voličmi. S voličmi opozície žiadnu zmluvu neuzavreli, takže voči porazeným zjavne nemajú čo plniť.

Súčasní porazení sa vlastne plnenia predvolebných sľubov nedočkali ani od politikov, ktorých si v minulých voľbách víťazne zvolili, a čo je zaujímavé, na politikov, ktorí ich oklamali a poškodili, nezanevreli.

Voliči vládnych strán, ale aj voliči opozičných strán, ktoré sa síce do parlamentu nedostali, ale s programom víťazných strán súznia, nepochybne privítajú, keď sa vláda voči porazeným jasne vymedzí. Nemá zmysel hľadať spoločnú reč s ľuďmi, ktorí o to nestoja.

V politike možno vypozorovať tradíciu opakovane porážať porazených. Deje sa tak preto, že súbežne existuje tradícia porazených nezmieriť sa s prehrou. Čím viac je spoločnosť názorovo rozdelená, tým je zjavnejšie, že kompromis nič nerieši. Aj rozdelená spoločnosť môže ťahať za jeden povraz, ale každá polovica za opačný koniec. A pri preťahovaní nejde o to, aby vyhrali všetci.

Že byť vládou všetkých je nezmysel, je zrejmé z rozdielnych priorít víťazov a porazených. V týchto voľbách sa volilo medzi pragmatizmom a aktivizmom v prístupe ku klimatickej agende, medzi servilnosťou a suverenizmom vo vzťahu k EÚ, ale aj medzi vojnovým blúznením a dopytom po mieri. Ľudia, ktorí nenávidia Rusov a považujú za dobrý nápad poskladať sa na raketu, ktorá zasiahne Moskvu, si budú musieť počkať na inú vládu, pretože pre tú súčasnú bude prioritou, aby žiadna ruská raketa nezasiahla Prahu.

Nedá sa byť vládou všetkých, keď časti občanov záleží na korektných vzťahoch s každým, kto o ne stojí, zatiaľ čo pre iných je prednejšie pestré portfólio nepriateľov. Sú, samozrejme, veci, s ktorými sa porazení s ťažkým srdcom zmieria. Asi prekusnú lacnejšiu elektrinu a nebudú sa dožadovať Bruselom organizovanej islamizácie. Podobne sa porazení eurofilovia nezosypú z rehabilitácie spaľovacích motorov, ak ich na milosť vezme Západ, ktorému sľubujú poslušnosť.

Výsledok volieb je iste veľmi ovplyvnený tým, kto kandiduje, ako sa komu podarí kampaň, alebo ako verejnú mienku zmanipulujú médiá. Potom je tu však niečo, čo by sme mohli označiť za mocný spodný prúd v spoločenskom vedomí, všeobecný trend, ktorý má na svedomí spoločenskú dynamiku. Spoločnosť nie je statická, mení sa. Niekedy nám až voľby ozrejmia, ktorá bije.

Zo zotrvačnosti ešte dožíva konsenzus, že sme súčasťou Západu, bohatého kultúrneho, civilizovaného kontinentu a tiež Európskej únie ako spoločenstva, ktoré nám veľkoryso otvorilo svoju ústretovú náruč. Vyznávači tohto naratívu u nás práve prehrali voľby. Dôvodom ich porážky sa stalo prevládajúce podozrenie, že v skutočnosti sme perifériou Západu, ktorý nikdy nerátal s tým, že preň budeme rovnocenným partnerom.

Spoločnosť sa prebúdza z ilúzie, že naším národným záujmom je poslušnosť k bruselskej byrokracii, vnímanej ako Západ. V spoločnosti silnie tušenie, že nie sme na ceste k prosperite, ale čelíme európskej gravitácii, ktorá nás ťahá do priepasti. A pud sebazáchovy nám hovorí, že ak sa nepostaráme o seba sami, nikto iný to za nás neurobí.

Vláda tu nie je preto, aby sa páčila Bruselu. Väčšina zvolila vládu, od ktorej sa očakáva, že nás pred Bruselom bude brániť. Povedané na rovinu, táto vláda nie je pre všetkých. Je to vláda domorodcov, ktorí patria tam, kde sú a kde vždy boli. Kto si myslí, že patríme niekde, kde nie sme – raz na Východ, inokedy na Západ – je tu zle. Aspoň v tomto volebnom období tu bude cudzí.