Minister Blanár asistuje pri hlbokej orbe pani Kallasovej

Sú predpoklady, na ktoré sa už nedá spoliehať. Napríklad, že dokument, ktorý dostane slovenský úradník, po ňom veľvyslanec a napokon minister na schválenie, je pravdivý. Že sedí v predpokladoch. Že sa možno spoľahnúť na jeho obsah a hlasovať o ňom s dôverou.

Príkladom je najnovšie Rozhodnutie Rady (SBZP) 2025/2572 z 15. decembra 2025, ktorým sa mení rozhodnutie (SZBP) 2024/2643 o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na destabilizačné činnosti Ruska.

Toto rozhodnutie zavádza sankcie proti 12 osobám a dvom organizáciám, väčšinou ide o Rusov, jednu Ukrajinku, jedna osoba má dvojaké občianstvo, ruské a americké. Na zozname je jeden Francúz a jeden Švajčiar, plus dve organizácie, jedna ruská a jedna medzinárodná. Nedokážem posúdiť všetky mená a súvislosti, ale niektoré áno a k tým sa chcem vyjadriť. Osobitne pôjde o jedného ruského analytika a nový prístup EÚ v tejto téme. Agenti tajných služieb, osobitne cudzích štátov, ma nebudú zaujímať, napokon voči nim existujú zabehnuté prístupy (príslušníkov GRU teda riešiť nebudem, bokom ponechám aj dve organizácie, aj keď v prípade Medzinárodného rusofilného hnutia by si téma vyžadovala osobitnú úvahu).

Myslím, že minister Blanár, podobne ako maďarský minister Szijjártó, nehlasovali za toto rozhodnutie Rady vedome, skôr zdvihli ruku v nevedomosti. Výsledok je však rovnaký a vážny. Preto sa treba z tohto poučiť a spôsobené chyby napraviť.

Zostaňme pri dvoch osobách, práve tie celkom iste robia z rozhodnutia škandál.

Osobitý význam má meno plukovníka Jacquesa Bauda, bývalého vojaka švajčiarskej armády, ktorý pracoval pre švajčiarske služby, pre UNHCR, krátko aj pre NATO. Jeho základnou tézou pri pohľade na vojnu na Ukrajine je spor o rozširovanie NATO a zodpovednosť Ukrajiny za tragický rozmer tohto rozhodnutia. Ukrajinci to nepremysleli alebo nedomysleli. Uverili tomu, čo Arestovyč s cynickou ľahkosťou opísal ako podmienku vstupu Ukrajiny do NATO, že cenou za vstup je vojna s Ruskom.

Sľub o NATO je dávno preč, vojna pokračuje. Debata o tom, kto nesie najväčšiu zodpovednosť za tragédiu, Ukrajinu ešte len čaká.

Plukovník Baud je zvláštny prípad, osobitnú rolu mu v svojom novom texte venuje Vladimír Palko, keďže ho dlhodobo sleduje. Nie je to tak, že by jeho názorom nebolo čo vytknúť, nesúhlasiť je napokon základom pluralitnej diskusie, škandálom je to, že stačia názory (a niektoré sa prekrývajú s názormi amerického prezidenta či viceprezidenta) a EÚ vás môže dať na zoznam sankcionovaných osôb, zmraziť vám účty a de facto vás zavrieť do domáceho väzenia.

Ak si chcete bližšie pozrieť jeho názory, odporúčam rozhovor, ktorý s plukovníkom Baudom urobil Daniel Kaiser pred dvoma rokmi, nadpis hovorí veľa: „Zelenskyj vymenil mier s Ruskom za podporu od NATO a EÚ. Západ ho zradil.“

Škandálom nie je len to, že Baud sa s týmito názormi dostal na zoznam ako nepriateľ EÚ, že mu zmrazili účty a znemožnili voľný pohyb, ale aj to, že Švajčiarsko svojho občana nebolo schopné (a ochotné) brániť, že plukovník sa to celé dozvedel z novín, že teraz nemôže opustiť svoj bruselský byt. A najmä, že na to celé nie je najmenší dôvod. Všetkému z toho sa už venoval švajčiarsky novinár a šéfredaktor Weltwoche Roger Köppel, všetko detailnejšie opisuje Vladimír Palko.

Škandálom je aj ďalšie meno – Fjodor Lukianov. To je hlavná téma tohto textu. Ide totiž o problém, ktorý presahuje jedno meno a odhaľuje sa ním nový princíp myslenia v inštitúciách EÚ, ktorý treba odmietnuť.

Spolu s Lukianovom je sankcionovaná aj skupina ruských akademikov Dmitrij Suslov, Andrej Sušencov, Ivan Timofejev, Andrej Bystrickij, respektíve ukrajinská novinárka pôsobiaca v exile Diana Pančenková. Zostanem však iba pri Lukianovovi, ktorého z nich jediného občas sledujem.

S Lukianovom robil rozhovor náš americký kolega Jonathan McCormick ešte v Štandarde, nájdete ho tu.  Aj tu nadpis v skratke ponúka ukážku jeho myslenia: „Nečakám veľké víťazstvo Ruska, ale Západ skončí oslabený.“

Lukianov spolupracoval v posledných rokoch s celým radom významných inštitúcii, v prvom rade je však šéfredaktorom časopisu Russia in Global Affairs, ktorý vznikol po vzore amerického časopisu Foreign Affairs. Lukianov moderuje diskusie s prezidentom Vladimirom Putinom na Valdajskom klube a jeho texty pozná azda každý, kto sa venuje geopolitike.

V poslednom komentári sa venoval novej americkej bezpečnostnej stratégii. Všimol si, že Amerika už nevidí Rusko ako Mordor, ale upozornil, že Američania stále Rusko vidia ako súčasť systému, ktorého centrom je Západ, teda USA (Western-centered system), čo už podľa neho nie je pravda.

Za pozornosť stojí aj jeho poznámka na adresu Európy, citujme:

„Predstava, že sa Európa dokáže prebudovať na súdržnú politickú entitu, s Ruskom alebo bez Ruska, nie je ani zďaleka istá. Fragmentácia kontinentu je hlboká, jeho záujmy sa líšia a jeho závislosť od vonkajších mocností je zakorenená. Stratégia USA si predstavuje Európu reorganizovanú podľa amerických záujmov, integrovanú do atlantického rámca, ktorý v konečnom dôsledku slúži cieľom Washingtonu. Či takáto Európa existuje čo i len ako teoretická možnosť, je úplne iná otázka.“

Presne tento pocit som mal po stretnutí s rumunským politikom Calinom Georgescuom.

Lukianovov text vyšiel deň potom, ako ho EÚ na návrh Kaje Kallasovej zaradila na sankčný zoznam.

A opäť, škandálom nie je to, čoho by sa Lukianov dopustil, je to analytik a intelektuál, vystupuje v niektorých podcastoch (najčastejšie ho počuť u Glenna Diesena), jeho názory obohacujú diskusiu a pomáhajú porozumieť Rusku. Škandálom je to, prečo má EÚ potrebu sankcionovať ľudí ako Lukianov.

Dokument oficiálne tvrdí nasledovné, nasleduje dlhší citát:

„Lukianov vo svojich článkoch, rozhovoroch a verejných vystúpeniach konzistentne šíri kremeľskú propagandu a vykresľuje útočnú vojnu Ruska proti Ukrajine ako obrannú reakciu na politiky Západu. Opakovane obviňuje Úniu, NATO a Spojené štáty z ‚vyprovokovania‘ konfliktu, opisuje Ukrajinu ako prostredníka Západu, a nie ako zvrchovaný štát, a ospravedlňuje vojenské akcie Ruska ako ‚nevyhnutné‘ na zastavenie expanzie NATO. Jeho argumenty sú často citované v prokremeľských médiách a formujú intelektuálny rámec používaný na legitimizáciu agresie Ruska. Je kľúčovým mienkotvorným lídrom poskytujúcim ideologické zastrešenie ruskej agresie. Jeho činnosť v klube Valdai a v časopise Russia in Global Affairs priamo podporuje naratívy zahraničnej politiky Kremľa v zahraničí. Prispieva k systematickým dezinformačným kampaniam, ktoré presúvajú vinu za vojnu na Ukrajinu a Západ.

Fjodor Lukianov je preto zodpovedný za činnosti alebo politiky alebo zodpovedný za podporovanie činností alebo politík, ktoré možno pripísať vláde Ruskej federácie, ktoré narúšajú alebo ohrozujú demokraciu, právny štát, stabilitu či bezpečnosť v tretej krajine (Ukrajine) alebo ktoré narúšajú alebo ohrozujú zvrchovanosť alebo nezávislosť tretej krajiny (Ukrajiny), a to tým, že podporuje alebo inak uľahčuje používanie manipulácie s informáciami a prostredníctvom zasahovania alebo podnecovania násilného konfliktu v tretej krajine.“ Koniec citátu.

Keď človek číta to obvinenie, cíti, že ho musel písať niekto, kto Lukianova nečíta a nepozná. Lukianov totiž nič „nešíri“, nikoho „neobviňuje“, nič „neospravedlňuje“, za žiadnu politiku Ruska „nezodpovedá“ a demokraciu, právny štát na Ukrajine (uff!) a ani suverenitu Ukrajiny neohrozuje.

Analytik analyzuje, opisuje, vysvetľuje. Autor obvinení si mýli žáner.

Navyše, názory Lukianova na vojnu hovoria niečo úplne iné:

„Táto vojna je katastrofálnou tragédiou pre oba národy, pre ľudí obidvoch štátov. Má prvky občianskej vojny, prvky konfrontácie medzi dvoma národnými štátmi a veľkú časť toho tvorí medzinárodný kontext a západný vplyv. Nakoniec z toho máme absolútne katastrofálny výsledok, keď sa dva veľmi blízke národy navzájom zabíjajú, a to z dôvodov, ktoré – jedného krásneho dňa v budúcnosti – pravdepodobne nebudú považované za dostatočné.“

Rozširovanie NATO ako príčinu vojny považuje Lukianov dokonca za zámienku („pretext“), problém vidí širšie:

„Povedzme to jednoducho, myšlienka, ktorá stála za európskymi bezpečnostnými opatreniami po roku 1990, znela: Čím viac NATO, tým viac bezpečnosti. A Rusko s tým vždy bolo nespokojné, aj keď tomu pomerne dlho aktívne nečelilo (resist). Od začiatku sa ozývali veľmi jasné vyhlásenia – od Jeľcina a všetkých jeho ministrov zahraničných vecí, vrátane Andreja Kozyreva, ktorý je dnes hlavným zástancom USA. Všetci ruskí politici v tom čase, vrátane tých prozápadných, hovorili, že rozširovanie NATO je zlý nápad – zlý nápad pre budúcnosť európskej bezpečnosti.“

Jeho obvinenie zo strany EÚ preto nesedí v základných bodoch, je to karikatúra reality.

Je tu však ešte jeden vážnejší problém. Prečo ide vlastne EÚ po intelektuáloch ako Lukianov? Čo tým chce Brusel dosiahnuť?  

Odpoveď na túto otázku je horšia ako sankcia voči Lukianovovi ako taká. EÚ momentálne kráča opačným smerom ako Trumpova Amerika, pripravujeme sa na dlhý a hlboký konflikt s Ruskom, na čom koniec vojny nemusí nič zmeniť. Skôr to bude naopak. V tomto spore nám nebudú prekážať len ruskí športovci, ruská ropa a plyn, ruská hudba a literatúra, ale aj ruskí vedci a intelektuáli. Bruselu bude prekážať, keď by niekto hovoril s ruskými analytikmi, polemicky či súhlasne, keď by ich pozýval na konferencie, respektíve navštevoval ich konferencie v Rusku.

Európskej únii začalo prekážať myslenie. Ľudia, ktorí myslia inak, ako myslia úradníci v Bruseli.

Je v tom niečo osudovejšie, ako v sankciách proti rope čo plynu, je to čínsky prístup.

To, že je podobný prístup vlastný pani Kallasovej, ktorá pochádza z „dobrej“ komunistickej estónskej rodiny, neprekvapí. Rozumie tomu. Musí - či skôr malo by - to však prekážať všetkým ostatným.

Na úplný záver už iba dve poznámky.

Minister zahraničných vecí Blanár by mohol pri najbližšej príležitosti navštíviť plukovníka Bauda v Bruseli a z jeho kauzy urobiť ešte väčšiu kauzu. Narovnať krivé zrkadlo. Tento princíp fungoval za komunizmu a funguje aj dnes. Tiež by sa mal zaujímať o príbeh a osud Lukianova a jeho akademických kolegov.

Systematicky by mal Blanár zmeniť prístup k podkladom EÚ a tiež príprave dokumentov pred Radou ministrov, na ktorých sa podieľajú aj naši zástupcovia. Nedá sa totiž spoliehať na prístup Bruselu a ich úroveň, nesedí to, čo sa v nich píše. Nemali by nás už zaujímať iba naši vlastní občania, osobitne ak ide o sankčný zoznam, ale treba sa začať zaujímať aj o občanov iných štátov, o princíp, aby neboli sankcionovaní nevinní ľudia. Žiada si to stav hybridnej vojny, zásady právneho štátu a zdravý rozum. Tento prístup sa totiž časom môže obrátiť aj proti našim vlastným občanom, a nebude sa ich mať kto zastať. Zmeny ale treba urobiť najskôr doma na zamini, potom o nich hovoriť s Maďarmi a Čechmi.

Druhá poznámka je pod čiaru, spolu s Vladimírom Palkom, Petrom Števkovom a Jonathanom McCormickom sme podpísali list na podporu Jacquesa Bauda, ktorú zorganizoval Patrik Baab. Patrí k základným skúsenostiam z obdobia komunizmu, že aj na bývalý režim sa dalo tlačiť s tým, aby dodržiaval vlastné zákony. Blíži sa okrúhle výročie Charty 77, jej odkaz je opäť o čosi aktuálnejší.